Láska začína až tam, kde už nie je možné čakať žiadny dar. Exupéry

Otázky a odpovede

Tu môžete „vyspovedať“ zaujímavých ľudí, alebo si o nich prečítať.

Otázky môžu klásť, len prihlásení použivatelia!

foto

Peter Kučák (kňaz)

Dátum narodenia: 1. 11. 1971
Mesto narodenia: Čadca
Povolanie: kňaz, brat Matky Terezy (Nikdy som sa nesnažil ísť na výšku v obore techniky.. Hneď som išiel do seminára : ), vyštudovaný konštruktér
Záľuby: šport (futbal, beh, bicykel), čítanie, filmy (kde musí človek rozmýšľať, nie násilnícke typu Rambo)

Odpovede:

  • Máte okrem brata Stana aj iných súrodencov?

    Áno. Brata Pavla a sestru Martu. Obaja majú rodiny a každý po dvoch chlapcov. Viete si predstaviť, keď sa stretnú (“Jurko, prečo ste bili Šimonka? A to sa smie?” opýtal som sa raz najmladšieho z nich. Jurko, vo svojich 3 rokoch odpovedal: “TO JE STLAŠNÉ!!!!”). Mám teda, popri úžasných rodičoch najlepšiu sestru i švagrinú na svete (hádajte prečo???).

  • Kým ste nešli za kňaza, hrali ste nejaký šport aj za klub?

    Nie. Ale vždy som rekreačne hrával futbal.

  • A zimné športy máte tiež rád? Aké?

    Rád som lyžoval, hrával hokej (s loptičkou na snehu, bez korčúľ). Rád pozerám zimné športy, hlavne hokej.

  • Ako vznikla túžba po Vašom povolaní...a prečo práve kňazstvo? Čo bolo najsilnejšie pri vzniku povolania...aký okamih bol ten pravý povedať Bohu áno... ?

    Myslím, že na túto otázku má najlepšiu odpoveď samotný Ježiš. On mi daroval vynikajúcich rodičov, ktorí ma viedli k Nemu už od útleho detstva. V mladosti som mal dobré, zdravé priateľstvá, ktoré ma ťahali hlbšie do krásy viery a výzvy ju žiť. Pociťoval som vzťah s Bohom ako niečo normálne a prirodzené v mojom živote. Láska k Nemu a jeho Cirkvi (vždy som bol aktívne zapojený do života farnosti) sa premietala i do vzťahov s mojimi priateľmi. Hodnoty ako napríklad čistota, úprimnosť, pravdivosť, služba , modlitba…boli v mojich kruhoch, i pre mňa samého samozrejmosťou. Odmietal som návrhy a pozvania do kruhov, ktoré sa pýšili nemravnosťou, opilstvom, slobodou bez hraníc…..Myslím si teda, že Pán si takto pripravoval, aby som mu, keď príde čas, povedal “Áno, tu som Pane, čo chceš, aby som pre Teba urobil?”. Na strednej škole som pocítil hlbokú túžbu sa stať kňazom, ktorá vo mne rástla i napriek tomu, že som poznal úžasné dievčatá, ktoré vo mne vzbudzovali túžbu po manželstve. Páčila sa mi myšlienka byť v službe ľudí, ako kňaz, a žiť úplne pre Boha. Môj vstup do seminára bol teda odpoveďou na veľmi silnú túžbu byt Kristovým kňazom, ktorá ma naplňovala pokojom. Príchod Matky Terezy do Čadce v 1990 rozšírilo moje obzory. Život sestier - ich modlitba, služba, radikálna obeta života (nechali všetko i vlastné rodiny a krajiny), ich neuveriteľná jednoduchosť a radosť - sa stali pre mňa “provokáciou” vzdať sa niečoho viac…..Viac som bol svedkom života sestier, viac som túžil žiť ako ony…..Bál som sa však. Myšlienka zanechať všetko, rodinu, Slovensko, priateľov, všetko to, čo mi je drahé, čo mi je vlastné, kde mám svoje istoty (mal som ich aj v seminári s vyhliadkami a plánmi do budúcnosti), kde čerpám posilu ma odrádzala od úmyslu a rozhodnutia stať sa Misionárom Lásky. V seminári som mal vynikajúce zázemie, úžasných spolubratov, predstavených, duchovného vodcu… Bol som veľmi šťastný.. Prelom nastal, keď som navštívil Kňazov Matky Terezy v Ríme (1994). Hoci som nevedel ešte vtedy po anglicky, len niekoľko fráz, ich život, služba ma veľmi upútali….Vrátil som sa domov a spolu so Stanom, mojím bratom (kapucínom), sme sa rozhodli urobiť si duchovné cvičenia v samote, ďaleko v horách….Povedal som Pánovi, aby mi povedal počas týchto duchovných cvičení, ktorou cestou kráčať – diecéza, alebo misionári?!?!? Dal som teda Bohu “ultimátum”. Do piatich dní sa rozhodnem….A Pán ma nesklamal. Naopak…. Pri jednej z meditácií (používal som duchovné cvičenia sv. Ignáca, a práve som meditoval o utrpení a smrti Ježiša) som pochopil, že byť misionárom, a to ešte Lásky, je krížová cesta, je to cesta utrpenia. Zvláštne bolo na tom to, že ma pri tejto myšlienke napĺňala hlboká túžba zdieľať s Ježišom kríž, nedostatok, utrpenie, chudobu, vzdať sa ambícií, slávy, ľudských povýšení...Zaplavila ma hlboká radosť, ktorá sa kde-tu “schovala”, ale ma nikdy neopustila. Všetky zábrany, strachy, ľudské ohľady (čo na to ľudia povedia) sa zosypali…Cítil som sa slobodný rozhodnúť sa …A povedal som “ÁNO”….a opakujem ho každý deň posledných 16 rokov.

  • V ktorom roku ste sa stali kňazom?

    2001. Bol som vysvätený za kňaza v Mexiku, Tijuane, za účasti mnohých ľudí, hlavne chudobných, ktorých som dobre poznal...Bol to očarujúci okamih, ktorý sa každý deň sprítomňuje, keď slúžim sv. omšu.

  • Netúžili ste mať nikdy vlastnú rodinu?

    Samozrejme, že áno. Keď som kňazom, neznamená to, že som nebol zaľúbený a že ma nepriťahovala myšlienka na manželstvo. A túžil som mať kopec detí…. V čase rozhodovania sa pre povolanie, a túžbu žiť podľa “projektu “, ktorý pre mňa pripravil Boh, túžba byť Kristovým kňazom a neskôr Misionárom lásky “prekričala” všetky ostatné túžby!!!

  • Čo Vás viedlo k rozhodnutiu stať sa práve bratom Matky Terezy? Viem, že oni to majú dosť prísne.

    V povolaní nejde ani tak o viac, alebo menej prísne. Ide o to, aby každý našiel miesto v živote, o ktorom verí, že je to Pánova cesta pre neho. V seminári v Nitre (bol som tam 4 roky v rovnakom ročníku spolu s vašim pánom farárom Jankom) sa moja túžba stať kňazom upevnila. Postupne som však v sebe objavoval túžbu po komunitnom živote, živote modlitby (hlavne každodennej adorácii), jednoduchosti a radosti života zasvätenému Ježišovi…Toto všetko som objavil v komunite sestier Matky Terezy v Čadci. Lepšie povedané, ked som sestričkám niekedy pomáhal, chodil k nim na adoráciu a videl ich jednoduchý spôsob života a neustály úsmev na tvári, cítil som silné lákanie a túžbu žiť ako ony. Túžba s časom rástla. Keď som neskôr navštívil kňazov Matky Terezy v Ríme, cítil som a videl som toho istého Ducha, ktorým boli naplnené sestričky. V mojom vnútri som postupne pochopil, že toto je cesta, spôsob života, zasvätenie (kňazské a rehoľné) pre ktoré sa oplatí nechať a dať všetko. Veľa som nerozmýšľal čo to bude stáť. Modlil som sa a cítil som silnú dôveru v Pána. Uveril som, že je to On, ktorý ma volá, dá mi teda i silu kráčať. Úplne som sa identifikoval s týmto povolaním a všetko, čo k tomu patrí (spôsob života, modlitby služby, jedenia..). Dnes môžem povedať. Peter a Misionár Lásky je jedna a tá istá osoba.

  • Ste teraz v Ríme a kde presne? Keď budeme v Ríme, môžeme vás prísť pozrieť a pozdraviť?

    Určite mňa (nás) môžete prísť pozdraviť. Bude to pre mňa určite veľká radosť. Máme dom na VICOLO DI TORRE DEL FISCALE; 73 Tel.: 0039 (0)6 780 7817 email: frpetermc@gmail.com Tiež si môžete pozrieť náš web www.mcpriests.com

  • Koľko ste pôsobil v Guatemale?

    Štyri roky (2002- 2006). Boli to moje “honey moon”, lebo to bol čas prežitý s a medzi tými najchudobnejšími, ale veľmi duchovne bohatými ľuďmi. Veľa som sa od nich naučil

  • Na misiách určite zažívaš všelijaké situácie, dostal si sa niekedy do riadnych ťažkostí?

    Ľudia v Mexiku a v Guatemale sú poväčšine katolíci a veľmi si vážia kňazov. Necítil som sa niekedy priamo ohrozený, i keď som pôsobil na miestach, ktoré nie sú najbezpečnejšie (Tijuana, Guatemala City). Mal som však výhodu v tom, že chudobní ľudia, bezdomovci, narkomani, ženy na ulici boli moji najlepší známi.

  • Kedy nám prídete znova urobiť duchovné cvičenia, veľmi na to spomínam, aké to bolo aj po duchovnej aj po takej kamarátskej stránke?

    Vaše prijatie – všetkých tých, ktorých už poznám na Solinkách, určite sprostredkovane cez Father Johna, môjho vynikajúceho priateľa) - otvorenosť, priateľstvo, dôvera, túžba milovať Ježiša, niekedy až úzkosť poznať Božiu vôľu je veľmi obohacujúca. Ste pre mňa veľkým darom a vzorom. Som pripravený kedykoľvek od januára 2011....

  • Chcete sa stať svätým? (...ja sa volám Klára Bugáňová a moja patrónka je: svätá Klára z Assisi.)

    Je to moja najväčšia túžba. Svätosť v miere a spôsobe, akým to pre mňa pripravil Pán (nie teda kanonizovaným svätým. I keď môj rektor mi kedysi povedal, že som “druhým nepoškvrneným počatím”). Svätosť pre mňa znamená, byť viac a viac ako Ježiš, a to nielen správaním, ale i vnútorným postojom. Túžim, aby sa i moje pocity, túžby, hodnoty, postoje, motivácie viac a viac približovali k Ježišovým. Matka Tereza hovorievala, že svätosť nie je luxusom niekoľkých, ale povinnosťou všetkých (kresťanov). Svätá Klára je pre teba určite veľkou inšpiráciou. Vo svätcoch vidíme silu lásky (dokázali sa dať úplne Ježišovi), ktorá určite pramení z ich skúsenosti (a teda vďačnosti) Ježišovej bezpodmienečnej lásky ku každému jednému z nich. Svätosť je vždy dar Boha a naša spolupráca spočíva v opätovaní mu Jeho lásky.

  • Ako si zadeľujete svoj čas?

    Mám čas stanovený, plánovaný: budíček, modlitby počas dňa, komunita, apoštolát). Popri tom som pružný na prekvapenia, ktoré prináša život, situácie nad ktorými nemám kontrolu, a ľuďmi, ktorí mi prídu do cesty, pri ktorých sa zastavím. Mám teda priority – modlitba, komunita, apoštolát, škola… a snažím sa byť otvorený pre “emergencies” – nutne potreby iných (niekedy i moje)… Verím, že čas trávime podľa toho, čo považujeme v našom živote za dôležité, teda podľa hodnôt. S vekom rastie i zodpovednosť za iných. V mladosti som čas prežíval viac spontánne, a trávil ho niekedy podľa toho, čo sa mi páčilo, čo mi dávalo pocit zadosťučinenia. Teraz, v dospelom veku som menej spontánny, viac rozmýšľam, rozlišujem ako je najlepšie, kvalitatívne (i z pohľadu Božej vôle) tráviť čas. Určite je to teraz pre mňa i otázka zodpovednosti, ktorá vychádza z mojej služby kňaza, a tiež osobne i túžby po svätosti.

  • Stavím sa, že vy ste vymysleli liek na zlú náladu :) Čo to je? :) Čo robíte, keď Vás prepadne smútok, melanchólia?

    Ťažká otázka, lebo je veľa príčin, prečo som (sme) niekedy melancholickí. Neverím v magické riešenia v živote (v zázraky Božej lásky i uprostred smútku, ÁNO). Práve mnohotvárnosť životných situácií, skúsenosti, ktoré prežívame, robia náš život zaujímavým, očarujúcim. Sú dokonca situácie, kedy smútok je oprávnený, dokonca potrebný - skúsenosť smrti milovanej osoby, skúsenosť hriechu, silné utrpenie… Samozrejme, že niekedy je prameňom môjho smútku urazená a uponížená pýcha (ego)… Čo robím ja, keď som smutný? Pýtam sa, prečo som smutný!?! Hľadám prameň. Potom zvažujem či je môj smútok oprávnený !!! A ďalej rozmýšľam: “Čo s tým smútkom??? Čo s ním urobiť !!! Strpieť ho? Postaviť sa mu? (závisí to od toho či je môj smútok oprávnený)… Čo mi však najviac pomáha je modlitba. V modlitbe si znova a znova uvedomujem Kto som ja a Kto je Ježiš, a kým chce byť pre mňa …. Pretože som presvedčený o Jeho láske voči mne (i keď hriešnemu). Vzbudzuje to vo mne dôveru a odovzdanosť, čo vo mne vytvára úsmev na tvári a pokoj v srdci. Môj život nie je teda manipulovaný/zmietaný/determinovaný/predurčený životnými situáciami; snažím sa vložiť všetko na jednu kartu: Ježiša a dôveru, že On ma nezradí (i keď niekedy nechápem Jeho “mlčanie” v mojich smútkoch. Snažím sa veriť MU). Kráľ kráľov sa na kríži neusmieval, bol smutný, hovorievala Terezka Ježiškova. Jeho srdce však bolo pokojné, lebo mal jedinú príčinu/motiváciu nechať sa ukrižovať: lásku. Matka Tereza nám hovorievala, že keď sme smutní, určite niečo odriekame Ježišovi (hovoríme v niečom , alebo v niekom “nie” Ježišovi).

  • Čo robiť, ak istá osoba opakovane nám činí zle a narušuje tým naše \"fungovanie\"? Odpustiť áno, ale stanoviť hranice?

    Keď hovoríš „nám”, predpokladám, že ide o komunitu, spoločenstvo, skupinu ľudí…. Môžeme, ba musíme odsúdiť zlo, nie však človeka , ktorý ho pácha. Treba určite toho človeka bezvýhradne prijať, takého aký je. Ježiš chce, aby sme milovali každého. Láska stojí, bolí (pozri 1 Korinťanom 13)…. Potom sa treba spýtať: „Je si ten človek vedomý zla, ktoré pácha?” Zlo, ktoré pácha je ovocím jeho vedomého slobodného rozhodnutia? Alebo je to znak jeho ľudskej nezrelosti, ktorej si nie ja ani vedomý?” Je niekto, kto sa s ním o tom porozprával?? Nie farizejským spôsobom (posadiť ho na lavicu obžalovaných.) Konfrontácia v pokore je dôležitá; iba on môže povedať, prečo robí to zlo (MOTIVÁCIA). To predpokladá, že ten človek je aspoň čiastočne otvorený a ochotný počúvať…. Ak je tá osoba súčasťou spoločenstva, treba zvážiť i to, nakoľko je samotne spoločenstvo ľudsky i duchovne zrelé, aby “nieslo” tohto človeka, ktorý “produkuje” zlo, bez toho, aby to nezničilo jednotlivcov v spoločenstve , alebo dokonca i celú skupinu. Tam treba určite zasiahnuť a dať hranice. Nie je mi ľahko rozprávať všeobecne. Každý príklad je osobitný!!!!!!! Treba určite hľadať múdru radu! V každom prípade sme vždy zodpovední jeden za druhého…. Treba hľadať spôsob, ako tomu človeku pomôcť! Matka Tereza sa snažila pomôcť každému človeku bez toho, aby sa pýtala či si to zaslúži, alebo nie. Pre ňu, v každom človeku videla Ježiša, ktorý je hladný, nahý, opustený…..

  • Toto nebude otázka skôr poklona ... ste pre mňa a myslím, že aj pre nás všetkých veľkým vzorom ... som rada, že sú aj takí ľudia ako vy ..

    Určite som unikátom na tomto svete. Som vďačný Bohu za to, kým som, a čo všetko som prijal priamo od Neho a prostredníctvom ľudí (i teba), ktorých mi dal do cesty, situácií a prežitých skúseností. Prajem to i tebe - tešiť sa z tvojej unikátnosti a výnimočnosti - a všetkým, čo čítajú tieto riadky. Koniec koncov, poklona patrí Jemu, Pánovi, lebo je úžasným milovníkom, dokonca i mojich slabostí, ktoré On sám pretvorí cez dary svojej milosti.

Archív