Diabol má strach z radostného človeka. Don Bosco

Otázky a odpovede

Tu môžete „vyspovedať“ zaujímavých ľudí, alebo si o nich prečítať.

Otázky môžu klásť, len prihlásení použivatelia!

foto

Peter Červeň

Volám sa Peter Červeň a som salezián - brat. Pochádzam z Dolnej Lehoty (pri Oravskom Podzámku). Momentálne pôsobím v hlavnom meste Azerbajdžanu – Baku už 12 rokov. V tomto našom diele, ktoré je jediné v Azerbajdžane som zodpovedný za deti, ktoré sa ocitli v ťažkých materiálnych a rodinných problémoch. Túto pomoc uskutočňujem formou „Adopcie na diaľku“. Zvlášť čo ma teší, sú nedeľné stretnutia s deťmi našej farnosti, ktoré mám možnosť sprevádzať v raste vo viere formou katechizmu. Keď je možnosť a čas tak si rád zahrám futbal.

Odpovede:

  • Kto Vás priviedol k duchovnému povolaniu? Aká bola Vaša cesta k Bohu?

    Vyrastal som v kresťanskej rodine, takže u mňa sa formovala cesta k Bohu v každodennom živote. Zo začiatku som si to neuvedomoval, no možno práve v 15 rokoch na stretnutí so saleziánmi som sa prvýkrát zamyslel, v koľkých situáciách ma Boh viedol. O čo som ho prosil, v tom mi pomohol. Napríklad, keď som sa nestihol naučiť na nejaký predmet, v autobuse cestou do školy som sa modlil, aby nebola písomka. A môžem povedať, že vždy Pán Boh túto modlitbu vypočul . Na začiatku môjho hlbšieho rastu viery bolo veľmi dôležité práve toto – uvedomiť si, že Boh mi je blízko, môžem byť s Ním, je to niekto konkrétny. Nie je to niekto, kto je vzdialený. Ťažko povedať, že k duchovnému povolaniu ma priviedol jeden konkrétny človek. Boli to však viacerí saleziáni, ktorých som spoznal, keď som mal 15 rokov. Ich príklad práce s mladými, a to že mali pre nás vždy čas, bolo to, čo ma veľmi oslovilo. Práve v tom období som začal premýšľať nad tým, že aj ja by som chcel žiť tak ako oni.

  • Prečo práve saleziáni?

    Chcel som, aby mladí dokázali prežiť šťastne svoje detstvo. A zo svojej vlastnej skúsenosti som vedel, že toto možno prežiť jedine, ak je mladosť prežitá s Bohom. A práve v tomto duchu pracujú a žijú saleziáni. S tým je vlastne spojená aj moja životná túžba, ktorú vyjadrujú aj naše stanovy – byť znamením a nositeľom Božej lásky k mladým.

  • Aké boli vaše predstavy o budúcom pôsobení? A aká bola skutočnosť?

    Chcel som pracovať tak, ako pracoval Don Bosco – starať sa o všestranný (integrálny) rozvoj mladého človeka. Predstavoval som si, že budem pracovať na nejakom diele, kde žijú aj títo mladí. A to zvlášť takí, ktorí sú opustení. A skutočnosť? V prvých rokoch saleziánkeho života som mal možnosť pracovať v našich saleziánskych oratóriách, kde bolo veľa detí, ktoré pochádzali z bežných rodín. U mnohých sa nevnímala tá materiálna chudoba. A práve tu som pochopil, že najväčšou prekážkou v radostnom prežití detstva nie je len materiálna chudoba, ale predovšetkým duchovná (mladí bez zmyslu života, bez hodnôt, neschopnosť vytvárať medzi sebou vzťahy, …).

  • Koľko rokov ste mali, kedˇ ste sa rozhodli pre túto službu?

    Definitívne rozhodnutie som urobil pri zavŕšení saleziánskeho ašpirantátu v 19 rokoch.

  • Prečo taká diaľka (Azerbajdžan)? Čo Vás viedlo práve tam?

    Už od 17 rokov ma priťahoval spôsob života spolubratov pracujúcich mimo vlasti. Myslel som si, že túto túžbu majú všetci saleziáni, ale po viacerých rozhovoroch s nimi som zistil, že táto túžba nie je u všetkých, a že aj toto poslanie je povolaním od Boha. Pôvodne som mal túžbu ísť na Sibír, ale zdravotné problémy, ktoré sa mi zdali dosť závažné, boli pre mňa prekážkou pracovať v tejto chladnej ruskej oblasti. Dielo v Azerbajdžane bolo zverené saleziánskej provincii na Slovensku. Počas mojej základnej formácie som si viac sledoval pôsobenie spolubratov v tejto krajine a videl som, že túžba ísť pracovať do Azerbajdžanu vo mne stále rástla. Snažil som sa však v modlitbe prosiť Pána Boha, aby mi ukázal, či je toto naozaj cesta môjho povolania – aby to nebolo založené len na mojom nadšení, ale aby to bola predovšetkým Božia vôľa. Tak som pri rozhovore s provinciálom vyjadril túžbu pracovať v tejto krajine. Dohodli sme sa, že na začiatku by bolo dobré absolvovať 3-mesačný formačný kurz v Ríme, a že po jeho zavŕšení môžem ísť na polročnú skúsenosť do tejto krajiny.

  • S ruštinou už asi problém nemáte. Za 12 rokov Vám to ide ako po masle, však :-).

    Ruský jazyk som sa začal učiť už v piatom ročníku na základnej škole, čiže pred príchodom do Azerbajdžanu, som mal už 9 rokov štúdia tohto jazyka za sebou. Po príchode som sa jeho výučbe intenzívne venoval ešte pol roka. No a v tomto čase môžem povedať, že už môžem viesť spokojne stretnutia s mladými (príprava na krst, sväté prijímanie, ...). Jazyk, ktorý je však pre mňa v tejto krajine dôležitejší je azerbajdžanský. A s tým sa trápim  už tretí rok, a teraz už môžem viesť s ľuďmi základnú konverzáciu.

  • Máte nejaké obľúbené čítanie zo Sv. písma? Ak áno, ktoré a prečo? :)

    Veľmi rád premýšľam nad úryvkom z evanjelia od Lukáša v 15. kapitole, kde Pán Ježiš hovorí podobenstvo o stratenej ovci. V tomto podobenstve ma oslovuje postava pastiera, ktorý sa rozhodne ísť do tmavej noci, odísť zo svojho pohodlia a ísť hľadať túto stratenú ovečku, ktorá na neho čaká. A to aj napriek tomu, že si je vedomý mnohých nebezpečenstiev. Táto stratená ovečka je pre mňa symbolom mladého človeka, ktorý sa nachádza v nebezpečenstvách, ktoré prináša život a čaká na svojho záchrancu, lebo vie, že on ho bude hľadať.

  • Ako často chodíte domov, nechýba vám rodina?

    Spravidla príbuzných na Slovensku navštevujeme raz za 2 roky. No nakoľko je to možné, som s nimi cez skype v stálom kontakte. Preto, aj keď sa vraciam na Slovensko, zdá sa mi, ako keby sa nič nezmenilo. Je však pravdou, že veľmi rád mám stretnutia s príbuznými a so synovcami a neterami.

  • Máte aj nejaké sľuby ako rehoľník?

    Áno – čistota, chudoba, poslušnosť :).

  • Máte rád i volejbal? :)

    Áno, no radšej si ho zahrám ako len pozerám.

  • Čo znamená v praxi "adopcia na diaľku" ?

    V roku 2002, vtedajší ordinár „Missio sui iuris“ Jozef Daniel Pravda otvoril program PAD (adopcia na diaľku) pre potreby obyvateľov Azerbajdžanu. Podstatou tohto programu je, že dobrodinci z rôznych kútov sveta si môžu dočasne adoptovať dieťa v zmysle finančnej podpory. Tento finančný príspevok je na živobytie, vzdelávanie, lieky, oblečenie, obuv, na letné tábory a iné prázdninové akcie. Aby táto pomoc mala i výchovný prvok, spájame ju vždy s nejakou podmienkou, ktorú daná rodina musí spĺňať, napr. deti musia navštevovať školu, nejaký kvalifikačný kurz, učiť sa nejaký cudzí jazyk, alebo oni sami musia pomáhať niekomu druhému. To všetko si však vyžaduje veľa námahy a času – preverovať, vysvetľovať, napomínať.

  • Ktoré deti zapájate do adopcie na diaľku?

    V súčasnosti podporujeme chudobné a mnohodetné rodiny, deti s jedným rodičom, ktorý nie je zamestnaný, alebo je chorý.

  • Čím sú ľudia v Azerbajdžane pre Vás povzbudením?

    Veľkým povzbudením pre mňa je ochota miestnych ľudí mať čas pre toho druhého. Vnímam, že majú zmysel pre spoločenstvo a budovanie spontánnych vzťahov. To, čo je výnimočné pre túto krajinu je aj otvorenosť a srdečnosť vo vzťahu k cudzincom. Tiež je pre mňa povzbudením, že ľudia, ktorí tu žijú si už nemusia dokazovať to, že Boh existuje – je to pre nich akási samozrejmosť.

  • Určite ste zažili aj nejaké veselé príhody medzi ľuďmi. Máte nejakú obľúbenú?

    1. Asi 300 km od Baku sa pod veľkým Kaukazom nachádza mesto Gebele. Asi 15 km od tohto mesta sa nachádza malé starobylé mesto, kde sa robia archeologické vykopávky. Keď som pred dvoma rokmi navštívil toto miesto, sprevádzal nás tam jeden mladý chlapec, ktorý bol na praxi z univerzity, kde sa učil archeológiu. Pri prehliadke ma zaujali dve kostry ľudí. Jedna bola hlbšie zakopaná než druhá, čím bolo jasné, že tá nižšie bola zo skoršieho obdobia. Pýtal som sa tohto chlapca, nech mi povie, z ktorého storočia sú tieto kostry. Na základe toho, ako mali tieto kostry zložené ruky, chlapec objasňoval, že jedna kostra je kostra kresťana z 3.storočia, a že tá druhá je kostra moslima zo 4.storočia. V duchu som sa usmial a pochopil som, že už sa mi tohto chlapca neoplatí pýtať na nijaké ďalšie odborné vysvetlenia. P.S Chcem len poznamenať, že Mohamed, zakladateľ islamu (moslimov), sa narodil až v 6.storočí :). 2. Skupina našich mladých z Baku pricestovala do Košíc, aby si spravili certifikáty CISCO (tzv. medzinárodný vodičský preukaz na prácu s počítačovými sieťami). Cestou do Košíc spozorovali tabuľu s nadpisom „Pozor, polícia varuje!“. Všetci sa začali smiať. Na ruskom sa to číta ako „Pazor, palícia varuje!“, čo v preklade do slovenčiny znamená „Hanba, polícia kradne“. :)

  • Čo najviac chýba deťom v Azerbajdžane?

    To, čo v podstate každému mladému človeku. Aj oni potrebujú cítiť, že si tu pre neho, je pre teba dôležitý, a že je Bohom milovaný.

  • Prídete niekedy do Dolného Kubína na sv. omšu?

    Keď som na Slovensku, prichádzam niekedy do kostola aj v Dolnom Kubíne. Avšak ako kňaza pri oltári ma ťažko uvidíte, nakoľko som salezián - brat (nie kňaz) :).

Archív