Boh nehľadá u teba slová ale srdce. Sv. Augustín

Otázky a odpovede

Tu môžete „vyspovedať“ zaujímavých ľudí, alebo si o nich prečítať.

Otázky môžu klásť, len prihlásení použivatelia!

foto

Janka Vindišová

Moje meno je Janka Vindišová, som z Trenčína, v súčasnosti pracujem ako odborná asistentka na Katedre psychológie na Trnavskej univerzite v Trnave a zároveň ako psychologička v súkromnom centre ŠPP. Počas doktorandského štúdia sa mi vďaka Dobrej novine splnil detský sen – strávila som 3 mesiace ako dobrovoľníčka v Keni pri realizácii projektu pre deti so sluchovým postihnutím. S deťmi sú späté aj moje ďalšie misijné cesty, najmä každoročné kratšie výjazdy s bratmi redemptoristami do slovenských dedín v Rumunsku, ale aj pokračovanie afrického dobrodružstva pri príprave koledovania Dobrej noviny v našej farnosti. A napokon deti, ich radosti i bolesti ma sprevádzajú aj v súčasnom zamestnaní, ktoré je pre mňa jedinečnou výzvou učiť sa každý deň vidieť Boha v očiach „maličkých“, ale aj hľadajúcich sa a večne bojujúcich teenageroch či mladých ľudí na prahu dospelosti, s ktorými sa stretávam pri práci vysokoškolského pedagóga, a zároveň odpovedať na otázky, ktoré otvárajú v mojom živote.

Odpovede:

  • Kde ste sa narodili?

    Narodila som v Trenčíne.

  • Aký bol Váš prvý kontakt s Dobrou novinou a koľko ste vtedy mali rokov?

    Bolo to v rámci speváckeho zboru, s ktorým sme sa po prvýkrát zapojili do koledovania – mala som 12 rokov a odvtedy je Dobrá novina súčasťou môjho života :).

  • Zaujíma ma, či ste sa nebáli ísť do Kene a či by ste išli opäť, resp. to odporučili iným? Čo Vám z pobytu tam najviac utkvelo v pamäti, čo ste si z cesty (nehmotné) doniesli do každodenného života? Čo ste tam jedli?

    Bol to skôr strach z nového a neznámeho, radosť a očakávanie boli väčšie. Zažiť stretnutie s ľudskou biedou je výzvou a toto stretnutie nás nenechá nezmenenými. Skúsenosť pobytu v rozvojovej krajine by som odporučila každému. Je to silná konfrontácia hodnôt, prežívania vlastného života v nadbytku a úžas nad zmysluplnosťou a silou života v jeho jednoduchosti a strádaní, ktoré u nás už nepoznáme. Pre koledníkov a tých, čo ich prijímajú do svojich domov, je to zároveň živé svedectvo o zmysle Dobrej noviny, ktorá reálne mení životy ľudí v afrických krajinách. A k jedlu – strava Keňanov je omnoho jednotvárnejšia ako tá naša, nie je to o receptoch a gastronomických zážitkoch. Na stole nemohli chýbať strukoviny a gideri (kaša z kukuričnej múky), mojou obľúbenou “pochúťkou” sa stali placky chapati…počas dňa bolo niekoľko príležitostí na čaj s mliekom (nielen o piatej :)) – Keňa je bývalou britskou kolóniou a tento zvyk si prisvojili.

  • Niečo by som chcela vedieť o slovenských rodinách v Rumunsku. Akú pomoc najviac potrebujú a aká je ich znalosť slovenčiny?

    V Rumunsku aktuálne žije okolo 20 000 Slovákov. I keď mladí v súčasnosti odchádzajú za prácou či štúdiom na Slovensko, či do západných krajín, alebo vytvárajú zmiešané rodiny a postupne sa včleňujú do rumunskej komunity, v slovenských dedinách stále žijú rodiny, kde sa hovorí po slovensky (resp. typickým dialektom, na ktorý si treba zvyknúť). Socio – ekonomický štandard miestnych rodín je určite nižší ako u nás na Slovensku, stále nájdeme obce, ktoré spájajú prašné cesty a domácnosti bez kanalizácie či vodovodu. Oveľa bolestivejšou je však “duchovná” bieda. Ako základný problém v slovenských komunitách vnímam akési “vykorenenie”, nová kultúra je príliš vzdialená tej slovenskej, ale tá sa pomaly stráca. Deti sa v škole učia slovenčinu len ako “cudzí jazyk”, ak sa chcú uchytiť na stredných školách, skôr či neskôr musia uprednostniť rumunčinu. Chýba systematická výučba náboženstva, katolícki kňazi obchádzajú okruh desiatok kilometrov (Rumunsko je pravoslávnou krajinou), nedeľná sv. omša nie je samozrejmosťou. Deti a mladí majú v porovnaní s našimi omnoho menej príležitostí na kontakt so živou vierou, o to viac uprednostňujú zážitky a materiálne hodnoty. Ako hovoria miestni – na prežitie tu potrebujú farára a učiteľa. Určite by sa zišli i laickí misionári. Veľkou radosťou pre miestnych je akýkoľvek kontakt so Slovenskom – ako pripomínajú vždy, keď odchádzame - “nezabudnite na nás”.

  • Čo poviete na úmrtie českej učiteľky, ktorá bola tyranizovaná žiakmi?

    Je to šokujúce a veľmi smutné. Otázkou ostáva, čo sa muselo stať v týchto mladých ľuďoch, aby boli schopní takého správania. Tragická udalosť je akousi reflexiou dnešnej doby, ktorá normalizuje násilie a ukazuje skôr jednoduché spôsoby, ako dosiahnuť svoj cieľ a získať to, čo chcem (v psychológii hovoríme o neschopnosti odložiť uspokojenie) a nie ako na jeho dosiahnutí pracovať vytrvalo, čestne a “podľa pravidiel”. Je ľahké obviňovať rodičov, pedagógov či dnešnú dobu. Omnoho ťažšie je zamyslieť sa nad sebou, nad tým, aký príklad dávam mladým, s ktorými sa stretávam a nakoľko som vnímavý k utrpeniu svojich blížnych. Na citlivosti srdca treba pracovať omnoho viac ako na dosiahnutí materiálnych hodnôt či kvalitného vzdelania.

  • Majú deti v dnešnej hektickej dobe dostatok lásky od svojich rodičov?

    Otázkou je skôr, ako je táto láska prejavovaná. Rodičia dnes doslova “zahŕňajú” láskou – v podobe materiálnych hodnôt, ale aj príležitostí na vzdelávanie, rozvoj a aktívne trávenie voľného času. Cieľom je, aby sa deti mali “lepšie”, nestrádali a v živote dosiahli viac. Paradoxne, skúsenosť strádania je neraz omnoho zásadnejšou a cennejšou pre zdravý vývin detskej osobnosti a vzťahov. Deti nemusia mať “všetko.” Určite však potrebujú čas a príklad života svojich rodičov.

  • Aké odlišnosti sú medzi našimi, rumunskými a africkými deťmi? S čím zápasia naše a s čím africké deti?

    Dieťa každej národnosti a pleti je jedinečným obrazom Boha a príležitosťou na evanjeliové stretnutie s “maličkými”, ktorým patrí Božie kráľovstvo. Rozdiely by som vystihla krátko, i keď si uvedomujem, že takéto delenie až príliš zjednodušuje mnohotvárnu realitu . Africké deti žijú vo svete chudoby no zároveň vo svete, kde majú rodina, vzťahy a viera stále vysokú hodnotu. Slovenské deti niekedy trpia “nadbytkom” , a súčasne stratou hodnôt v meniacej sa spoločnosti. U rumunských deti vnímam rýchlejšiu zmenu hodnotovej orientácie, nakoľko “pokrok” po období spamätávania sa zo sociálno – ekonomickej krízy, v ktorej sa Rumunsko nachádzalo po páde komunistického režimu, sem prišiel až príliš rýchlo a nárazovo, pričom snaha mať a možnosť môcť nadobudnúť viac môže byť oveľa ničivejšia ako materiálna bieda.

  • Ako si získavate mladých? Ako sa dá medzi nimi evanjelizovať,ak vychádzajú z neveriacich rodín?

    Nie je mojim cieľom “získavať” mladého človeka pre vieru. Svoju prácu sa snažím robiť v súlade so svojimi hodnotami tak, aby úprimný záujem o každého mladého človeka bol spojený s vlastným životom viery, ktorého svedectvo je zároveň jej najvyšším dôkazom. U mladých, ktorí sa s vierou nestretli, považujem za dôležité vzbudenie otázok o zmysle života, ale aj vnímanie ovocia viery u tých, ktorí ňou boli obdarovaní.

  • Ako vidíte mladých? Aké percento z nich je podľa vás ochotné obetovať sa a zobrať na seba zodpovednosť za povolanie v manželstve alebo v duchovnom povolaní?

    Netrúfam si uviesť číselný údaj. Zodpovednosť je v súčasnej spoločnosti vnímaná ako bremeno a niečo, čo treba “odložiť”. Chýba uvedomenie, že záväzok nemusí znamenať koniec slobody, ale jej naplnenie. Napriek tomu, že percento povolaní “na celý život” má klesajúci charakter, verím v potenciál mladého človeka a každé stretnutie s osobným svedectvom obetavosti, služby a v optike sveta možno priskoro prijatej zodpovednosti ma o tom presviedča.

  • Čo považujete za svoj najväčší životný úspech?

    Asi by som nevedela povedať niečo konkrétne…. Úspechom a jedinečným dielom je pre mňa asi život sám a všetky jeho dobrodružstvá. Každý nový deň a jeho výzvy, ale aj šance kráčať ďalej a možnosť neustále sa učiť nachádzať zmysel i v bolestivých skúškach.

  • Čo by ste poradili ľuďom, ktorí by chceli slúžiť, ale zároveň nezanedbávať rodinný život?

    Ako vo všetkom – je treba hľadať správnu mieru. Ak je rodina mojim povolaním, pre ktoré som sa rozhodol, ostatné aktivity by nemali byť v rozpore s potrebami ostatných členov, naopak je darom a požehnaním, ak sa do služby (u detí primerane veku) môžu zapojiť spoločne. Príklad rodičov, ktorí sú vnímaví na potreby blížnych a dokážu sa obetovať, má jedinečný výchovný účinok. Služba by mala rásť a formovať sa v rodine, a potom nebude nutné tieto dve od seba striktne oddeľovať, stanú sa komplementárnymi, nie navzájom sa vylučujúcimi prejavmi tej istej Lásky.

Archív