Na Neho zložte všetky svoje starosti, lebo on sa o vás stará. 1. Petrov 5,7

Otázky a odpovede

Tu môžete „vyspovedať“ zaujímavých ľudí, alebo si o nich prečítať.

Otázky môžu klásť, len prihlásení použivatelia!

foto

sestra Faustína

Moje nové - rehoľné meno je sestra Mária Faustína, krstné meno Anna. Patrím do Kongregácie sestier Služobníčok Najsvätejšej Panny Márie Nepoškvrnene Počatej - ktorá má korene v Poľsku. Momentálne pôsobím 7 rok v Žiline - Solinky, kde pracujem ako učiteľka v MŠ Dobrého pastiera. Do kongregácie som vstúpila v 1997 roku.
Od detstva boli mojou záľubou a radosťou deti. Túžila som hrávať sa s nimi, neskôr aj pracovať s nimi možno profesionálnejšie. Veľmi často sa mi snívalo o deťoch, ako som ich zachraňovala. Snívala som tiež o svojej rodine, kde budem mať aspoň 9 detí... no Pán mal pre mňa pripravené niečo oveľa krajšie.
Príroda je pre mňa miestom, kde sa stretávam so živým Bohom, kde cítim Jeho prítomnosť. Je miestom, kde relaxujem, kam veľmi rada chodím rôznym spôsobom (túry, bežky, bicykel atď.) No najväčšou mojou "záľubou" a potrebou je prebývať s mojím Pánom - Ženíchom na adorácii. Ako dvaja zaľúbenci máme si vždy čo povedať. Ďakujem Bohu za dar môjho povolania, myslím, že už lepšie mi dať nemohol.

Odpovede:

  • Aké je vaše rodné mesto?

    Narodila som sa v Žiline.

  • Kto vás priviedol k Bohu?

    Vyrastala som v kresťanskej rodine. No viera v mojej rodine, odvážim sa tak povedať, nebola živá, viac-menej tradičná. Moja babka bola trochu výnimočná, mala iný vzťah k Bohu ako my ostatní... Ja som verila, že Boh existuje, niekde je. Môj vzťah k Nemu bol veľmi otvorený, ale bola som k Nemu nastavená viac negatívne. Vyčítala som Mu veľa vecí, vykričala a hnevala sa na Neho, hlavne v období mojej puberty. Takáto som bola k Nemu otvorená. Vedela som, že On aj tak o všetkom vie. Na strednej škole som mala veľmi dobrú priateľku, ktorá mi ukázala iný obraz Boha.

  • Aká bola vaša cesta k duchovnému povolaniu? Kedy ste prvý krát pocítili volanie Ježiša pre zasvätený život? Kedy ste zistili, že chcete vstúpiť do rehole? Kto, alebo čo Vás ovplyvnilo pri výbere rehoľného povolania?

    Je to na dlhšie rozprávanie, ale pokúsim sa odpovedať v skratke. Žila som asi dva životy. Mala som priateľku, ktorá ma viedla na ceste k Bohu a zároveň som chcela byť ako ostatné dievčatá – moderná. Rada som chodila na diskotéky a zábavy. Pamätám si jednu moju výnimočnú sv. spoveď, na ktorú ma moja priateľka pripravila. Tam som dostala takúto odpoveď: „Dobrého manžela si nevytancuješ, modli sa za neho.“ Od toho dňa som sa skutočne za svojho nastavajúceho denne modlila. Na jednej tanečnej zábave som zažila niečo (vtedy pre mňa veľmi nepríjemné, ale keby sa to nestalo, nepohla by som sa), čo mám spoločné so sv. Faustínou Kovalskou. Pri tancovačke mi jeden chlapec (nechtiac) zlomil ruku, a ja som v tom momente počula tieto slová: „Dosť! - dokedy Ťa ešte budem trpieť, dokedy ma ešte budeš takto zvádzať?!“ Písmo sväté som vtedy ešte nemala prečítané a nevedela som, že tieto slová sú zaznamenané aj v Biblii. Až neskôr som pochopila ...no vtedy to pre mňa znamenal doslovný obrat môjho života. Vedela som, že je koniec dvojtvárnemu životu. Musím žiť len jeden. A odvtedy som hľadala a pýtala sa Pána, čo chce odo mňa. Čo mám robiť? A tak to šlo, akoby som nasadla na nejaký rýchlik a uháňala niekam vpred do neznáma. Viedol ma a veľmi priťahoval k sebe tak, že som sa do Neho nesmierne zamilovala. Zakúsila som Lásku, akú mi nikto iný nemôže dať. Plnosť Lásky, ktorá nie je z tohto sveta. Pracovala som v Bratislave ako sekretárka advokáta (praktikujúceho veriaceho). Tam som spoznala sekulárny inštitút Fatima. Sú to zasvätení, ktorí chodia v civile. Ja som chodila k nim na stretká a tak trochu rátali s tým, že sa k nim pridám. No ja som v kútiku srdca cítila, že ma čaká niečo iné. Popri zamestnaní som navštevovala postihnuté deti, bolo to pre mňa odreagovanie sa. Zahrala som sa s nimi. Keď som tak chodila ulicami Bratislavy, pocítila som, že ja chcem, aby všetci ľudia videli, že som zaľúbená do Krista. Zatúžila som patriť Mu a byť iba s Ním. Chcela som, aby všetci videli, že som Jeho nevesta. Tak som vtedy pocítila, že to bude možné len v habite. No a potom som hľadala rehoľu, v ktorej má Pán pre mňa pripravené miesto. Modlila som sa za to, fatimáci mi pomáhali. Až raz prišiel ten deň s veľkým D - do dnes pamätám, že to bola streda. Objavila som svoje miesto – svoju rehoľu.

  • Koľko ste mali rokov, keď ste si uvedomili, že Pán Vás volá do rehole? Ako reagovala Vaša rodina a okolie ?

    Mala som vtedy 22 rokov. Moja mama plakala, ale od radosti. Ocko onemel na niekoľko rokov. Súrodenci vôbec nechápali, čo sa so mnou stalo. O 12 rokov mladší brat sa stále pýtal, kedy sa vrátim domov....

  • Mali ste predtým nejakého priateľa?

    Nooo...odpoviem, to je už minulosť - áno. Ale nenazvala by som ho priateľom, priateľ je niekto iný....teraz chápem slovo priateľ úplne inak.

  • Prosím vás, môžu sa rehoľné sestry maľovať alebo nejako skrášľovať, napr. lakovať si nechty?

    Skutočná krása vychádza z vnútra človeka. Nepotrebujeme to. Najkrajšia je prirodzená krása, ktorú nám Pán dal do vienka

  • Čo považujete za najväčší dar, ktorý môžeme deťom odovzdať?

    Lásku. To, že ich v láske budeme viesť k úprimnosti a pravde. Potrebujú sa cítiť v bezpečí a byť milované. V láske im dávať hranice a učiť ich zodpovednosti. Bez lásky sa nepodarí nič.... a len s láskou im môžeme sprítomniť Boha, od ktorého Láska pochádza. A potom im hovoriť o Ježišovi a všetkom, čo sa týka viery. Zbytočné by boli naše slová, pokiaľ nedáme vlastný príklad.

  • Čo považujete za najväčšie chyby, ktoré robia rodičia pri výchove?

    Lásku zamieňajú za obdarovávanie materiálnymi vecami. Nevedia dať správne deťom hranice. Nemajú pre ne čas. Mám skúsenosti, že dnes vychovávame veľa malých bôžikov a možno niekoho urazím „sebcov“. Deti potrebujú byť vypočuté, pochopené. Musíme sa znížiť na ich úroveň, no zároveň nedovoliť im všetko. Rodičia sa často boja nechať deti prežívať niečo ťažké, napr. už len adaptácia v mš je niekedy pre ne náročná. Viac to však prežívajú maminky ako deti. Nemali by sme ich vždy chrániť pred ťažkosťami. Nenaučia sa tak čeliť problémom v budúcnosti. Treba ich nechať niekedy sa popasovať s ich ťažkosťou, aby sa stávali odolnejšie voči ťažkostiam života, ktorým sa nikto nevyhne. Vedieť správne vysvetliť je veľmi náročné. Tomu sa učíme celý život.

  • Ako sa prejavuje rozdiel vo výchove u detí predškolského veku, ak sa mu rodičia venujú po náboženskej stránke, alebo ak sa mu nevenujú v tejto oblasti? Badáte ho, alebo nie? Čo by ste odporučili ako dlho by bolo optimálne, aby bola matka s dieťaťom doma? Viete to posúdiť zo skúseností z práce s deťmi?

    Rozdiel je podľa mňa v tom, že deti sa vedia modliť, majú nejaké poznatky o existencii Boha, Ježiša, Panny Márie. Zúčastňujú sa Eucharistie. No všetky deti sú ako “špongia, ktorá nasáva to, do čoho sa ju máča.“ Máme aj deti z neveriacich rodín. Všetky veľmi vnímajú, keď im hovorím o Bohu a zaujímajú sa o svet nadprirodzený. Jednoducho je to v nás zapísané. To, ako im podáme základy viery v nich už zostane a bude sa rozvíjať, ak im to umožníme. Stáva sa veľmi často, že deti z našej CMŠ odídu a už sa ani nepozdravia, alebo sa tvária, že ma nepoznajú. Beriem to, a úplne ich chápem. No verím, že to, čo už dostali je v nich a v pravom čase to zo seba vytiahnu a zužitkujú.

    Každé dieťa potrebuje podľa mňa prvé 4 roky prežívať intenzívnu blízkosť mamy. V tomto nás štát nepodporuje, čo je veľká škoda. Odporúčam, aby si maminky svoje dieťa poriadne vychutnali. Štyri roky – to je veľmi málo. Potom už nebudú mať pre ne toľko času. Deti im to neskôr vrátia. Myslím, že mamičky, ktoré sa celé 4 roky svojmu dieťaťu intenzívne venujú, nadviažu s nimi taký vzťah, také puto, ktoré sa už nenaruší. Deti sa im za to odvďačia v ich starobe. Je pravda, že v materskej škole získavajú poznatky z rôznych oblastí, ale tieto im môže poskytnúť aj mama. Predsa mš je dopĺňaním výchovno-vzdelávacieho procesu v spolupráci s rodičmi. O nič neprídu, keď nastúpia do mš v 3 – 4 roku života.

  • Ďakujem za otázky a všetkým prajem hlboký, priateľský vzťah s Bohom. Niet krajšieho života, ak je v ňom centrom ON.

Archív