Ak dovolíš, aby strach udával smer tvojho života, oberieš sa o budúcnosť. Kniha Rubínová žatva

Otázky a odpovede

Tu môžete „vyspovedať“ zaujímavých ľudí, alebo si o nich prečítať.

Otázky môžu klásť, len prihlásení použivatelia!

foto

Sr. M. Petronela Kronová, SDR

Som rehoľná sestra v Kongregácii sestier Božského Vykupiteľa. Do rehole som vstúpila v roku 2003. Pôsobím vo Vrícku, filiálke patriacej do farnosti Kláštor pod Znievom.
 
Naša kongregácia bola založená Matkou Alfonzou Máriou, ktorá tento rok slávi svoje jubilejné 200. narodeniny. Naša Matka zakladateľka dala celý život do služby vykúpenia        a prebúdzala Božiu lásku v srdciach ľudí. Sama zažila skúsenosť, že napriek tomu, aká je slabá a chorá, je Bohom nekonečne milovaná. Chcela, aby každý človek tiež takto spoznal svoju veľkosť  a hodnotu. Boh každého človeka nekonečne miluje takého, aký je a v láske položil zaň svoj život. Má s každým svoj plán.
V žití a ohlasovaní tejto pravdy a našej charizmy chceme pokračovať aj my, sestry jej kongregácie. Našou službou je starostlivosť o chudobných a chorých, tiež vyučovanie náboženstva v školách, starostlivosť o ľudí bez domova a tiež sestry pôsobia aj na misiách - v Afrike, na Ukrajine.
Ak sa chcete dozvedieť viac: www.sdr.sk alebo www.congregatio-sdr.com
 
Ja osobne pracujem v administratívnej oblasti, mám rada kontakt s mládežou, krásu liturgie a svoju komunitu, kde nás je neúrekom! :-) 

Odpovede:

  • Koľko máte rokov, ako dlho ste v reholi, koľko rokov ste mali, keď ste vstúpili do noviciátu?

    Mám 38 rokov a v reholi som 11 rokov, určite to nie je až tak veľa v porovnaní s niektorými mojimi spolusestrami, s ktorými tvoríme spoločenstvo a ktoré oslávili už 60, 70 alebo 75 rokov zasväteného života a ktoré sú mi príkladom vernosti a vytrvalosti v povolaní. Noviciát som začala, keď som mala 27 rokov a bolo to práve v „Roku povolaní“. Spoločenstvo v noviciáte som tvorila s ďalšími 4 spolusestrami – vekovo mladšími :) a našou formátorkou - sestričkou magistrou. Čas noviciátu bol úžasný Bohom požehnaný čas, za ktorý som Bohu veľmi vďačná a čerpám z neho.

  • Prekonali ste aj krízu v povolaní, ak áno, ako ste ju riešili?

    Nejakú väčšiu krízu v povolaní som vďaka Bohu nemala. Vnímam to tak, že skúmanie môjho povolania a upevňovania sa v ňom bolo také „dlhšie“ eštepred vstupom do rehole - 8 rokov. Bola som zamestnaná a hľadala som čo a ako ďalej. Tých vnútorných zápasov bolo v tom čase dosť!Taktiež počiatočná formácia v rehoľnom živote je spojená s rozpoznávaním a upevňovaním sa v povolaní. Je tu veľmi dôležitá spolupráca s Božou milosťou a možno aj to, ako to ozaj berieme vážne... Som tiež vďačná Bohu za príklady našich sestier a za ich povzbudenia k tomu, aby sme ťažkosti prekonávali v dôvere voči Bohu a denne ďakovali za dar povolania a prosili o milosť vytrvalosti v ňom.

  • Ako často ste s pokrvnou rodinou?

    S mojou pokrvnou rodinou – t. j. mojimi rodičmi a mojimi 2 bratmi - mladším a starším, ktorí už majú tiež svoje rodinky,sa stretávam počas dovolenky spravidla raz v roku, kedy idem domov. Bežne počas roka som s nimi v telefonickom kontakte, príp. ak prichádzajú k nám na návštevu. Hlavne však som s nimi denne spojená v modlitbách.

  • Milá sestrička, čo Vás viedlo k tomu, že ste si vybrali práve rehoľu Božského Vykupiteľa?

    Budem citovať zo Sv. písma, kde Ježiš hovorí: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás.“ Tak to vnímam v mojom zasvätenom živote aj ja, že Prvý povoláva Boh. On viedol moje kroky do tejto kongregácie sestier Božského Vykupiteľa. Použil pritom aj „nástroj“ – moju kamarátku, ktorá ma pozvala na prvé stretnutie – duchovné cvičenia - k sestrám vykupiteľkám a ostala som im verná. :)

  • Čo Vás priviedlo k tomuto povolaniu- rehoľa? Boli ste k tomu povolaná, či ste si iba jednoducho povedali, že skúsite rehoľu a potom to tak ostalo?

    Tak ako som už uviedla vyššie: Boh je ten Prvý, ktorý povoláva a dáva slobodu každému povolávanému. Kdekoľvek nás Boh volá či do zasväteného života alebo do manželstva, určite to nie je povolanie „na skúšku“, ale „natrvalo“. Povolanie vo mne rástlo, dá sa povedať už od 4 rokov, keď som povedala rodičom, že aj ja budem sestričkou :) (bolo to po návšteve rehoľnej sestry mojej príbuznej). No a Pán ma vzal vážne! Počas školy som však na to akosi „pozabudla“ a po ukončení školy, počas zamestnania sa „niečo“ opäť vo mne začalo ozývať... Boh si ma priťahoval aj cez rôzne skúšky a situácie, v ktorých mi dával pociťovať svoju blízkosť veľmi citeľne a tie Jeho prejavy lásky a Jeho stopy v mojom živote boli tak vnímateľné, že sa ich nedalo prehliadnuť... Bolo to aj počas duchovných obnov a stretiek u sestier v kláštore vo Vrícku, ale aj v „bežných“ situáciách doma, v práci, na pútiach,... Boh je naozaj Boh trpezlivý a vytrvalý v povolávaní – tak som to mohla „zakúsiť“ aj ja. To „moje“ rozhodnutie povedať Pánovi svoje „Áno“ a odhodlanie vykročiť za Ním, trvalo dlhšie aj kvôli tomu, že som jediná dcéra v rodine. Bolo to pre mňa, ale aj pre mojich rodičov ťažšie. Napokon však Boh a Jeho pozvanie k užšiemu životu s Ním zvíťazilo. A môžem povedať, že aj moji rodičia sú už z tohto môjho rozhodnutia šťastní. Som vďačná Bohu za to, ako ma viedol a priťahoval k sebe a že môžem Mu slúžiť práve v tejto reholi. Nadchýna ma aj naša Matka zakladateľka Alfonza Mária a jednoduchosť jej života... http://www.alfonzamariaeppinger.com/

  • Zažili ste niečo výnimočné, niečo, čo vo Vás ostalo dodnes (nejaké svedectvo)?

    Niečím výnimočným v čom vidím ja „Boží dotyk a Jeho priazeň“v mojom živote bolo to, že po rokoch môjho váhania mi Pán dal síl urobiť rozhodný krok práve v „Roku povolaní“. Ďalším pamätným dňom bol pre mňa deň mojej rehoľnej obliečky. Bol to dátum totožný s dňom „narodenia pre nebo“ môjho spolurodáka brata Alojza Máriu Chmeľa, bosého augustiniána. Bol to rehoľník, ktorý svojím správaním a zasvätením vynikal vernosťou Kristovi. Zomrel mladý po ťažkom utrpení, ktoré obetoval tiež Pánovi. V Ríme prebiehajú práce na jeho beatifikačnom procese. Túto zhodu v dátume vnímam ako istú štafetu duchovných povolaní z mojej farnosti! Takýchto prejavov Božej lásky je v mojom živote veľa. Naozaj zakúšam pravdivosť slov Evanjelia, kde Ježiš hovorí, že kto pre Jeho meno opustí domy alebo bratov a sestry, dostane 100-násobne viac.Hoci mám rada svojich bratov, v srdci som vždy túžila mať aj sestru. Pán ma povolaním do rehole obdaroval sestrami a to nielen 100-násobne, ale 340 násobne :). Tak ostáva už len chváliť Pána za všetko, čo koná v našom živote a nezabúdať byť na to pozorným a vnímavým!

  • Vyrastali ste v rodine, kde Vás rodičia učili rásť v láske k Bohu, či ste sa k Nemu dostali sama/priatelia?

    Vyrastala som v kresťanskej rodine, kde nám – mne a mojim bratom – rodičia už odmalička vštepovali lásku k Bohu a k našej nebeskej mame Márii – a to slovom aj osobným príkladom. Zvlášť každodennou spoločnou modlitbou a chodievaním na sv. omše. Taktiež častým putovaním na mariánske pútnické miesta. Som vďačná Bohu za mojich rodičov a za ich modlitby, ktorými nás, svoje deti, aj teraz denne sprevádzajú.

  • Milá sestrička, vyskytuje sa v komunitnom živote sestier tzv. ponorková choroba? Ak áno, ako s ňou bojujete? Ďakujem !

    Táto otázka mi najprv vyčarila úsmev na tvári. :) Ponorková choroba sa totiž zvykne popisovať ako stav, keď sa istý stereotyp života vymyká spod kontroly atď. Moju osobnú skúsenosť v rehoľnom spoločenstve (som 11 rokov v tej istej komunite :-) nemôžem nazvať stereotypom. Máme svoj denný poriadok, ktorý má stabilné body pre modlitbu, prácu aj odpočinok. No v našom spoločenstve je vždy taká pestrá dynamika, že stereotypu ani nudy sa určite nebojím. Keď k nám niekto zavíta kvôli skúsenosti spoločenstva, reaguje prekvapením nad bohatstvom udalostí, drobných situácií a stáleho „pohybu“ v našom. Na druhej strane ak ide o obraz komunitného života sestier – sú to vzťahy medzi nami vo vnútri. Máme isto aj osobné problémy a aj rehoľníci sú len ľudia, nedokonalí ľudia! Ale sú na ceste k dokonalosti. Stretávame sa aj my s ťažkosťami a krížmi nášho života. Áno aj tu prichádza k napätiam, nedorozumeniam a problémom. Už v začiatkoch zasvätenia sa však kladie dôraz aj na komunitárnu a ľudskú dimenziu vo formácii, aby sme vedeli a učili sa „čo s tým robiť“. Myslím si, že najväčším problémom sme si každý sám. Práca na sebe, so sebou samým je najťažšou. Celý náš zasvätený život je školou, kde sa máme učiť správnemu sebapoznávaniu, sebaprijatiu a potom prijatiu druhých takých, akí sú. Žiť zasvätený život je veľkou výzvou prejsť od „ja“ ku „my“. Dať sa Pánovi k dispozícii, postaviť do centra svojho života skutočne Krista Vykupiteľa - nie seba - a vydávať o tom svedectvo iným. Veľkou pomocou je tu stála formácia, denné spytovanie svedomia, sviatosť zmierenia, sprevádzanie, dialóg, úsilie o dobrú atmosféru a skutky lásky ako aj snaha začínať vždy nanovo. A denne všetko predkladať v modlitbe Pánovi. Niekedy sa v tom darí, inokedy menej. Aj my v komunite máme žiť ako rodina, kde je potrebné využívať vo vzťahoch 3 vzácne slová, ku ktorým častejšie povzbudzuje Sv. Otec František: „Prosím! Prepáč! Ďakujem!“ Snáď nový recept na „ponorkovú chorobu“? :)

  • Som učiteľka náboženstva. Ako motivovať mladých k povolaniu k zasvätenému životu?

    Základnou motiváciou je Kristus! Zasvätený život je ponuka života - dať sa Pánovi k dispozícii na 100% so všetkým čo som, čo mám, a to natrvalo! Mladý človek potrebuje byť očarený Kristom, aby toto dokázal urobiť! Myslím, že Vašou úlohou je zapáliť v mladých iskierku lásky ku Kristovi a ak je to možné, viesť ísť vo vzťahu k nemu vždy viac. Poskytnúť im čo najviac informácií a zážitkov z Božej dobroty a krásy. Prvým krokom je skutočne sprístupnenie Božej dobroty v praxi Vašim osobným postojom voči nim, svedectvo Vášho života, života veriacej. Potom dozvedať sa cez Sv. písmo čo najviac o Bohu, učte ich z neho často čítať a modliť sa. Platí zásada: Čo nepoznám, nemôžem milovať. Ak si mladí zamilujú Krista, ak budú preň zapálení, budú raz, ak ich Pán povolá, schopní dať mu svoje „áno“ a svoj život. A v praktickej rovine nebojte sa pozvať rehoľníkov na diskusie k mladým, ktorí sú plní otázok. Prípadne zaklopať s Vašimi žiakmi či študentmi na dvere kláštora vo Vašom okolí. Pôjde o tzv. zlaté pravidlo pre pastoráciu povolaní: „Poďte a uvidíte!“

  • Čo si myslíte o detských piesňach, hraných na gitarách pri omšiach? U nás máme takéto omše v nedeľu o 10:30 a detský zbor často volí piesne nevhodné liturgickému obdobiu, či \ukazovačky\, ktoré niekedy naozaj dehonestujú zmysel sv. omše. Piesne, ako \Malé koníky ľúbi Boh\, alebo \Kto je Pánom džungle hu-hu...\, podľa môjho názoru naozaj nemajú v kostole čo hľadať. Aký je Váš názor? Ďakujem

    Otázka tohto typu je snáď pre odborníka na liturgiu a ja ním nie som. A môj názor? Ak sa ja stretávam s podobnou pochybnosťou, snažím sa pomocou stránok Evanjelií predstaviť si Pána Ježiša, ktorý žil medzi ľuďmi, ako by dnes na tieto situácie zareagoval On? Boli chvíle, keď podporil spôsob modlitieb jeho doby a tradície otcov, inokedy mal odvahu byť „Iný“. Ježiš však vedel, prečo robí to, či ono. Hlavným bol pre neho motív a cieľ, ktorý tým sledoval. Asi je dôležité aj dnes skúšať rozlíšiť: kde, kto, prečo a ako môže osláviť Boha... Dôležitým je isto úmysel, hoci aj forma je nezanedbateľná. Ak je sv. omša pre deti, treba hľadať formy, ktorým budú viac rozumieť oni a ktoré im pomôžu osláviť Pána. V každom prípade isté hranice treba zachovať. Svet dospelých je však iný ako svet detí. Vo všetkom nech je oslávený Pán!

  • Prečo si neviem vysvetliť ako mohol BOH vstať z mŕtvych akým spôsobom?

    To ani ja neviem vysvetliť! Bude to práve tým, že je BOH a tak presahuje našu ľudskú logiku. Keby prestal byť tajomstvom a všetko by nám bolo jasné, „prestal by byť Bohom.“ Boh a tajomstvo – patria k sebe. Ja sa teším, ako mi raz v nebi všetky tie veci našej viery budú objasnené. Teraz sme pozvaní skôr pracovať na tom, aby sme sa usilovali žiť tak, aby sme sa raz dostali tam, kde dostaneme odpovede na všetky naše otázky. „Verím Pane, pomôž mojej nevere!“ Ježiš žije!

  • Kto sú sestry Božského Vykupiteľa?

    Kongregácia sestier Božského Vykupiteľa (SDR)je apoštolsky činný rehoľný inštitút pápežského práva s verejnými doživotnými sľubmi. Našou zakladateľkou je ctihodná matka Alfonza Mária Eppingerová (Francúzsko), ktorej veľké jubileum 200. narodenín tento rok s vďakou slávime! Jej charizmou bolo rozjímať o tajomstve vykúpenia, z neho žiť a pomáhať iným nájsť prístup k tomuto tajomstvu. Bola nadchnutá Božou láskou. Celou svojou bytosťou sa cítila Bohom osobne prijatá a spolu so všetkými ľuďmi ním milovaná. S neotrasiteľnou vierou sa otvárala nekonečnej láske a Božiemu milosrdenstvu, ktoré sa zjavujú v Ježišovi Kristovi. Jej vnútornou túžbou bolo, aby človek okúsil, ako veľmi ho Boh miluje a chce jeho pravé šťastie a spásu. Aj my jej sestry sme povolané žiť dnes jej charizmu a celý svoj život dať do služby vykúpenia. Našou úlohou je dať ľuďom okúsiť, že Kristovo spásonosné dielo sa napĺňa už teraz a prinášať nádej veľkonočného tajomstva dnešnému svetu. Chceme sa zamerať na chudobných a trpiacich, byť otvorené a pohotové na núdzu doby a v spojení s Kristom v láske a jednoduchosti slúžiť Božiemu kráľovstvu. Ak o našej kongregácii chcete vedieť viac: www.congregatio-sdr.com www.sdr.sk

Archív