Diabol má strach z radostného človeka. Don Bosco

Otázky a odpovede

Tu môžete „vyspovedať“ zaujímavých ľudí, alebo si o nich prečítať.

Otázky môžu klásť, len prihlásení použivatelia!

foto

Don Štefan Turanský SDB

Od roku 1990 pôsobil na Slovensku. Najprv bol rok v saleziánskom noviciáte v Poprade-Veľkej, potom až do leta 2002 v Žiline. V rokoch 1999-2002 tam bol direktorom tohto komplexného diela. Na RKCMBF UK v Bratislave získal v roku 2001 doktorát z posvätnej teológie. Ako vysokoškolský pedagóg pôsobil na tejto fakulte a tiež na Aloisiane, teologickej fakulte Trnavskej univerzity. V roku 2002 sa zúčastnil na 25. Generálnej kapitule saleziánov v Ríme a od leta toho istého roka bol direktorom komunity saleziánskych študentov teológie v Bratislave-Dúbravke. V roku 2005 ho hlavný predstavený don Pascual Chávez vymenoval za provinciála saleziánov na Slovensku. Teraz sa v Žiline venuje formácii mladých kňazov.

Povolanie: Salezián
Miesto pôsobenia: Žilina, pracuje na formácii mladých kňazov

Odpovede:

  • Koľko máte rokov a odkiaľ pochádzate? Máte súrodencov?

    Mám 56 rokov. Narodil som sa v bývalej Juhoslávie (dnes je to Srbsko, časť Vojvodina, kde žije okolo 70.000 Slovákov). Starý otec pochádzal z Pezinka. Mama je Nosálová a jej rodina pochádza zo západného Slovenska. Mám jedného staršieho brata.

  • Aké ste mali detstvo? Kde ste ho strávili? Čím ste chceli byť ako dieťa?

    Mal som pekné a spokojné detstvo. Strávil som ho v rodnej obci Selenča. Samozrejme, že spolu s kamarátmi sme vyviedli nie jedno huncútstvo. Keď toho bolo veľa, tak otec musel „zaúradovať“. V detstve som sníval, že budem lekár. Keďže som sa bál injekcií, tak som chcel byť učiteľom. No potom som mal možnosť študovať strednú školu v Taliansku.

  • Prečo ste sa rozhodli pre toto povolanie? Ako dlho ste saleziánom? Nikdy ste netúžili založiť si rodinu a mať deti?

    Samozrejme, že som spočiatku túžil založiť si rodinu. V mladosti som mal dvoch vynikajúcich kamarátov. Vždy sme sa doťahovali, že kto bude mať krajšie dievča a viac detí... Lenže časom sa vo mne čoraz nástojčivejšie ozýval akýsi tajomný, spočiatku nejasný, potom čoraz silnejší „hlas“. Postupne som (za pomoci osobného spovedníka a duchovného vodcu) dospel k záveru, že ma Kristus volá nasledovať ho zbližša... Nebolo to jednoduché rozhodnutie... Ale povedal som si: „Ak myslíš, Pane, tak tu som“... Saleziánom som už viac ako 35 rokov.

  • Sú Vaši rodičia veriaci? Súhlasili Vaši rodičia s tým, aby ste sa stali kňazom?

    Áno, moji rodičia sú veriaci. Matka hneď súhlasila, otec si párkrát so mnou sadol a otvorene sme sa porozprávali. Poukázal mi na pekné stránky kňazstva, ale aj na prípadné ťažkosti. Dodnes som mu vďačný za korektný, ale otvorený, otcovský prístup. Moje rozhodnutie však plne rešpektoval. Môj brat spočiatku krútil hlavou nad mojou voľbou, ba povedal, že som hlúpy. Neskôr zmenil svoj názor...

  • Aký je váš vzťah s Bohom? V čom je pre vás Boh úžasný?

    Partnerský, otvorený, priateľský. Niekedy ho doslova vnímam, cítim pri sebe, inokedy mám dojem, že ho „nemám“ poruke... Úžasný je v tom, že napriek mojej krehkosti, nestálosti, váhavosti, ale aj hriešnosti, vždy je ochotný byť pri mne, prijať ma takého, aký som; že ma dokáže niekedy „prekvapiť“ s niečím, s čím som nepočítal...

  • Ako často sa modlíte? Čo pre Vás znamená modliť sa? V čom spočíva základ duchovného života? Ako prežívate chvíle duchovnej temnoty?

    S komunitou saleziánov máme spoločné modlitby (liturgia hodín ráno i večer), adorácie a pod. Dôležitejšia je však tá osobná, vnútorná modlitba. Je síce náročnejšia na čas a samotný priebeh, ale je veľmi osožná. Keďže som salezián, tak aj život modlitby sa usilujem prežívať v duchu dona Bosca a jeho charizmy. Niektoré rehoľné rády sa explicitne venujú modlitbe. My saleziáni, v duchu dona Bosca, spájame osobnú modlitbu so životom. To znamená, že ide o spojenie s Bohom, kde sa nekladie dôraz na „recitovanie“ modlitieb, či na dlhé chvíle pred Najsvätejším (ako je to napríklad s benediktínmi a pod.), ale na vnútorný vzťah k Pánovi pri bežných povinnostiach. V odbornej teologickej reči tomu hovoríme „byť kontemplatívnym v činnosti“. Modlitba je v prvom rade vzťah lásky. Modliť sa, podľa mňa, znamená „dýchať“ Boha, vdychovať ho do seba, prežívať s ním a v ňom všetko, čo život prináša: pekné veci, úspechy, nádeje, plány, ale aj prehry, ťažkosti, pokušenia, rôzne neistoty... Základ duchovného života nespočíva v nejakej modlitbovej „technike“, ale v tom, že dovolím Bohu (a môžem mu to i odoprieť), aby bol skutočne mojím Bohom... No a tu prekvapenia nekončia... Chvíle duchovnej temnoty prežívam veľmi ťažko. Často sa cítim sám, zmätený, neistý, kladiem si viacero otázok... Veľkým vzorom sú mi svätý Ján z kríža, svätá Terézia, ale aj matka Terézia z Kalkaty a ďalší, ktorí prešli duchovnou temnotou, suchopárnosťou... Vtedy sa cítim ako pochybujúci Peter, ktorý sa topí a kričí: „Pane, zachráň ma“ (por. Mt 14,28). Oporou mi je však Kristus, ten v Getsemani, ktorý zažil to, čo my niekedy prežívame... Iba s ním a v ňom možno hľadať zmysel aj takéhoto vnútorného stavu.

  • Kto je Váš životný vzor? Ktorú vlastnosť alebo črtu sa snažíte na don Boscovi napodobňovať? Čo sa Vám na mladých dneška páči a aj nepáči - resp. ako ich vidíte v pozitívnom aj negatívnom zmysle?

    V prvom rade Ježiš Kristus. Ale on mi poslal do cesty konkrétny vzor – dona Bosca. On mi učaril svojou láskou k mladým. A potom to boli niektorí slovenskí saleziáni v zahraničí: don Andrej Šándor (básnickým menom Gorazd Zvonický), don Rudko Blatnický (žije v Ríme), don Ernest Macák... Na donovi Boscovi ma najviac fascinuje jeho láskavosť a dobrota. Nimi si vedel každého získať. O ne sa aj ja usilujem... No ja som taký slabý odvar... Čo sa mi na mladých najviac páči? No, že sú úprimní, otvorení, hľadajúci, že majú zmysel aj pre náročnejšie veci... Avšak čoraz viac vnímam, že sú krehkí, nestáli, ľahko zraniteľní... Ale je to aj obraz našej doby, spoločnosti, rodín...

  • Ako vyzerá vo Vašom podaní formácia kňazov? Čo si myslíte, že je pri príprave budúcich kňazov dôležité? Čo Vám po duchovnej stránke dáva táto práca?

    Rozlišujme formáciu rehoľných kňazov od formácie tých diecéznych. Pretože rehoľný kňaz je najprv rehoľníkom, teda zasvätenou osobou (ako je ňou rehoľná sestra alebo iná osoba – napríklad rehoľník brat, sestra v sekulárnom inštitúte a pod.) a až potom kňazom. Inými slovami jeho kňazstvo je v prvom rade v službách charizmy zakladateľa. V mojom prípade, pretože som salezián, kňazstvo je v službách mladých a ľudových vrstiev... Keby som prednostne vyhľadával chorých a zanedbával mládež, asi by som nebol verný svojej charizme... A „trpelo“ by tým aj moje kňazstvo. Formácia kňazov musí zahŕňať viaceré roviny: ľudskú zrelosť, duchovnú hĺbku, intelektuálny rast a apoštolské zanietenie. Ak nejaká zložka chýba, tak sa to skôr či neskôr na kandidátovi odrazí... My saleziáni svojich mladých spolubratov formujeme skôr v tých troch oblastiach, pretože nie každý salezián bude kňaz. Máme aj saleziánov laikov. Špecifická kňazská formácia našich spolubratov prebieha až v Turíne. Čo je pri ich formácii dôležité? Viacero vecí... Spomeniem však tie najnaliehavejšie: ľudská a citová zrelosť, schopnosť nebrať svoje rozhodnutie ako niečo dočasné, provizórne (tomu sa hovorí „krehkosť duchovného povolania“. Napísal som o tejto problematike aj knihu...), zmysel pre obetavosť, intelektuálna schopnosť konfrontovať sa s iným zmýšľaním, hĺbka ducha a pod. Táto práca ma veľmi obohacuje, pretože mi pomáha ísť viac do hĺbky predovšetkým vo svojom osobnom živote, nehrať sa na „niekoho či niečo“, ale byť oporou a starším bratom...

  • Akej oblasti a problematike sa v teológii venujete?

    Špecializoval som sa na duchovný život a na charizmu dona Bosca v súvislosti s mladými ľuďmi. No nepriamo ma zaujímajú aj niektoré aspekty pedagogiky a psychológie.

  • Navštívili ste už mesto Rím? Stretli ste sa s pápežom a aké to bolo?

    V Ríme som žil 17 rokov a tri v Turíne. Rím mi prirástol k srdcu. No koncom júla a augusta som vždy z neho „utiekol“, pretože som neznášal horúčavy. S blahoslaveným Jánom Pavlom II. som sa stretol viackrát. K nám Slovákom mal veľmi blízky vzťah. Nie nadarmo náš rodák kardinál Jozef Tomko bol jeho pravou rukou.

  • Čo bolo ťažšie - byť predstavený saleziánov na Slovensku alebo byť radcom v celosvetovej rade po \"boku\" dona Chaveza? Máte nejakú úsmevnú príhodu s donom Chavezom?

    Ťažko povedať, čo bolo ťažšie. Šlo o službu „autority“, ktorá má svoje výhody i nevýhody. Aby som mohol vyčerpávajúco odpovedať, potreboval by som viac času... A úsmevná príhoda s donom Chávezom? Bolo ich viacero. Spomeniem aspoň jednu. Ako nový provinciál som ho šiel do Ríma navštíviť. Najprv som mu predostrel pozitíva našej provincie a potom som mu asi 15 minúť hovoril aj o problémoch a ťažkostiach, ktoré som vnímal. Všetko som mal napísané na papieri. Pozorne ma počúval, no zrazu ma zastavil, pozrel sa na kríž a povedal mi: „Pozri sa, ty nemôžeš všetko vyriešiť a spasiť. Iba jeden je Spasiteľ – Ježiš Kristus. Ty si iba provinciál“. Zasmial som sa, veď mal pravdu...

  • Ako prežívate prípravu na Veľkonočné sviatky?

    Pôst je dôležité obdobie. Počas neho viac pracujem na svojej očiste, premene, aby sa Zmŕtvychvstalý dotkol aj môjho vnútra.

  • Rád cestujete? Ak áno tak kam? A prečo?

    Teraz cestujem menej, ale ako provinciál som cestoval viacej. No najviac som cestoval ako regionál strednej a východnej Európy. Bol som zodpovedný za viac ako 2.500 saleziánov v 15. štátoch. Za tri roky som nalietal niekoľko tisíc kilometrov. No nebolo to cestovanie pre cestovanie, ale mojou úlohou bolo koordinovať prácu saleziánov v tejto oblasti. Najviac ma prekvapilo Gruzínsko a Arménsko. Je to úplne iná kultúra, iný svet...

  • Ako zvyknete oddychovať? Rád čítate knihy? Ak áno, ktorá kniha, okrem sv. písma Vás zaujala a prečo?

    Predtým som bol aktívny športovec, posledné roky je už toho menej. Dostavili sa určité zdravotné ťažkosti. Hľadám iné možnosti oddychu. Knihy? Neverili by ste, ale baví ma knihy prekladať z taliančiny do slovenčiny. Už som ich preložil asi sedem. Mám rozčítaných viacero cudzojazyčných kníh. Pred pár dňami som začal však čítať slovenskú knihu Útek sestry Cecílie. Ide o skutočný príbeh rehoľnej sestry, ktorá v prestrojení unikla desiatke policajtov a niekoľko mesiacov sa skrývala, až sa jej v januári 1952 podarilo ujsť zo Slovenska cez rieku Moravu do Rakúska a potom do USA.

  • Čo charakterizuje saleziánov?

    Charakteristickou črtou saleziánov je, že sa v duchu charizmy dona Bosca venujú výchove mladých. Volajú sa saleziánmi, pretože sa don Bosco inšpiroval veľkým svätcom Františkom Saleským, ktorý dokázal skĺbiť hodnoty evanjelia s humanizmom.

  • Keby ste mali vyjadriť v piatich bodoch od 1 do 5 podľa dôležitosti, čo je najdôležitejšie pri formácii kňaza?

    Takto sformulovaná otázka už vopred skrýva v sebe nebezpečenstvo, že niektoré veci automaticky nie sú braté do úvahy a tým pádom pohľad na daný argument by mohol byť trochu zdeformovaný, teda neúplný. Ale pokúsme sa o to.
    1. Kandidát na kňazstvo by si mi mal prehĺbiť a očistiť pohnútky (motivácie) povolania, ktoré spočiatku nemusia byť tie najobjektívnejšie (napr.: mať zabezpečený život, sklamanie z lásky, túžba po uznaní, únik pred nejakými problémami a pod.)
    2. Hlboký osobný duchovný život. Bez neho sa kandidát ďaleko nedostane, staval by na piesku, nie na Kristovi...
    3. Psychologická a citová zrelosť. V opačnom prípade kňaz sa stane nevyzretým človekom, až čudákom.
    4. Nezištnosť, zmysel pre obetu, veľkodušnosť (angažovanosť pre človeka ako takého).
    5. Intelektuálna príprava, aby vedel odpovedať a konfrontovať sa s kultúrou dnešného sveta, s rôznymi kultúrnymi prúdmi, názormi, postojmi.

  • Môjho syna sprevádza myšlienka stať sa saleziánom - kňazom. Je podmienkou mať gymnázium? Aká je časová postupnosť pri formácii a kde študujú mladí saleziáni, čo sa chcú stať kňazmi?

    Gymnázium nie je podmienkou. Maturita áno. V prvej etape sa kladie dôraz na rozpoznávanie povolania, teda na to, aby zistil, aké je jeho životné povolanie. Takýto druh povolania nie je ako ktorékoľvek iné povolanie. Dáva nám ho Boh. V tejto prvej etape (my ju nazývame „ašpirantka“) jednotlivec zisťuje, či ho Boh povoláva do kňazstva, manželstva, zasväteného života, byť misionárom a pod. Ak by zistil, že jeho pravdepodobným povolaním je byť saleziánom, nasleduje „kandidátka“. Túto už absolvuje počas jedného roka v komunite (nateraz Košice), kde proces rozpoznávania pokračuje. Potom nasleduje jednoročný noviciát (Poprad). Dva roky filozofických štúdií v Žiline a dvojročná pedagogická prax v nejakej saleziánskej komunite. Nakoniec štyri roky štúdia teológie v Turíne, v meste nášho zakladateľa dona Bosca.

  • Je podľa Vás potrebná a dôležitá motivácia a formácia kňazom vo farnosti pre mladých chlapcov/napr. aj miništrantov/ na kňazské povolanie?

    Samozrejme, že je dôležitá. Veď „exempla trahunt“ – príklady priťahujú. Pán Boh povoláva prostredníctvom ľudí...

  • Stretávate sa s bohoslovcami alebo s kňazmi, ktorí sa ocitnú v situácii, keď si nie sú istí svojím povolaním? Čo im vtedy radíte?

    Áno a je to normálny jav. Človek môže zapochybovať v každom povolaní... Aj Peter zapochyboval... „Beda samému!“ – hovorí však Sväté písmo. Preto bohoslovcom a kňazom radím, aby mali niekoho, s kým sa vedia poradiť, kto im pomôže rozpoznať príčiny, dôvody a možný dopad neistoty v povolaní. Totiž v ťažkých chvíľach človek niekedy môže urobiť aj urýchlené, emotívne, nevyzreté, nepremyslené rozhodnutia. Na túto tému som napísal aj knihu (por. Krehkosť duchovného povolania, Vydavateľstvo don Bosca, Bratislava 2005). Som presvedčený, že každý z nás sme niekedy zaváhali a urobili menšie, či väčšie chyby. Nechať si poradiť je znakom životnej múdrosti. Druhý krok je očistiť si pohnútky povolania. Totiž kríza a neistota v povolaní sa môže zmeniť na odrazový mostík, vďaka ktorému človek dokáže vyzrieť vo svojom povolaní. No a nakoniec treba sa neustále konfrontovať s Kristom. Na ňom to všetko stojí a bez neho to všetko padá.

  • V čom by sa mohla prehĺbiť práca rehoľných spoločností vo farnostiach diecéz, aby sa ich charizmy viac dostávali do pastorácie jednotlivých farností?

    Najprv treba povedať, že rehoľné spoločenstvá nepracujú výlučne vo farnostiach. Každá rehoľa má nejaké špecifické poslanie, svoju osobitnú charizmu (práca s mládežou, chorí, školy, sociálne strediská, katechéza a pod.). Môžu a viaceré aj pracujú vo farnostiach. Biskup zveruje rehoľníkom farnosť, aby obohatil svoju diecézu práve rôznymi charizmami. A to isté platí aj pre rehoľné sestry. Teda rehoľné charizmy by nemali robiť „to isté“, čo diecézny kňazi, ale vniesť svoje osobitné charizmy do života farností a takto obohacovať miestnu cirkev. Niektoré konkrétne podnety: modlitba s rehoľným spoločenstvom; spolupráca a väčšia zodpovednosť laikov pri konkrétnych projektoch a podujatiach; formácia laikov (spoznávanie charizmy reh.spoločenstva) a pod.

  • Aké sú hlavné znaky povolania? Ako môže pýcha zablokovať povolanie? Keď je rehoľníčka v kríze, čo odporúčate?

    Je ich viacero. Aspoň niektoré:
    1. vnútorné volanie (vnútorný hlas Boha a jeho „projekt“...) k osobitnému štýlu života
    2. zmysel pre službu, obetu
    3. apoštolský ťah
    4. potvrdenie iných (spovedník, duchovný vodca a pod.)

  • Čo povedať mladým, keď v médiách počujú o kňazoch, ktorí sexuálne zneužívajú deti a mladých...?

    Ide o delikátnu tému. Mladým treba povedať pravdu, ale objektívnu. V krátkosti poviem dva postrehy: 1. Kňazi pedofili boli a niektorí biskupi tieto skutočnosti zakrývali. Tieto zločiny vyvolávajú pocit utrpenia, hnevu a hanby nielen u veriacich, ale u všetkých ľudí, a preto treba previnilcov odsúdiť a potrestať. Toto je aj línia súčasného pápeža Benedikta XVI., i keď médiá sa všemožným spôsobom usilujú vytvoriť opačnú mienku. Prečítajte si napríklad list Benedikta XVI. írskym katolíkom. 2. Často však ide o manipuláciu médií, za ktorými sú určité „záujmové“ skupiny, ktoré zámerne premršťujú čísla a podsúvajú falošné štatistiky s cieľom vytvoriť u ľudí presvedčenie, že mnohí kňazi sú pedofili a ďalší sa nimi potencionálne môžu stať. Často ide o zovšeobecňujúce podozrenia, ktoré šíri liberálna a voľnomyšlienkárska loby s cieľom zdiskreditovať Katolícku Cirkev a Benedikta XVI. Prečítajte si napríklad dve knihy, ktoré som preložil z taliančiny do slovenčiny: Massimo Introvigne, Pedofilní kňazi, Vydavateľstvo don Bosco, Bratislava 2010 a Aldo Maria Valli, Pápež na muške. Prečo je muž v bielom na čiernom zozname?, Vydavateľstvo don Bosco, Bratislava 2011. Na záver zacitujem prof M.Introvigna: „V tom istom období, v ktorom asi stovka amerických kňazov bola odsúdená za sexuálne zneužitie mladistvých, počet učiteľov telesnej výchovy, trénerov športových mládežníckych mužstiev – napriek tomu, že sú zväčša ženatí – odsúdených za ten istý prečin presahoval číslo šesťtisíc. A mohli by sme uviesť aj ďalšie príklady, nielen tie, ktoré sa týkajú Spojených štátov. Podľa pravidelných správ americkej vlády však pôvodcami asi dvoch tretín sexuálnych obťažovaní mladistvých nie sú cudzie osoby ani vychovávatelia – kňazi vrátane protestantských pastierov, ale blízka rodina: nevlastní otcovia (otčimovia), strýkovia, bratanci, bratia a, bohužiaľ, aj rodičia. Podobná situácia je aj v mnohých iných krajinách”. (por.: In http://www.cesnur.org/2010/mi_preti_pedofili.html (15.03.2010)

  • Čo navrhujete urobiť pre zastavenie poklesu veriacich v našej krajine?

    Keď sa pred pár rokmi zvedaví novinári pýtali nového biskupa mesta Livorno – Taliansko, že koľko ľudí chodí v nedeľu do kostola, tak povedal: „Nie je dôležité koľko ľudí chodí v nedeľu do kostola, dôležité je, akí sú tí, čo z neho vychádzajú“. Máte dojem, že sú všetci veriaci skutočne veriacimi? Prečo by mal pokles čísla znamenať, že ubudli veriaci ako takí a najmä ich kvalita?! Táto logika je vrtkavá.

  • Hovorí sa o odluke cirkvi od štátu. Čo si myslíte, je možné hovoriť o možnej odluke aj v našom štáte v nasledujúcich rokoch?

    Samozrejme. Veď sa na tom už dlhšiu dobu pracuje a aj cirkev na Slovensku sa na to chystá. Ja som osobne za. Treba však stanoviť jasné kritériá. Výhody? Kto neverí alebo má inú životnú „filozofiu“, nebude nám môcť vyčítať, že na nás dopláca. Ďalej Cirkev bude musieť byť transparentnejšia, aby veriaci vedeli, kam idú ich peniaze. A samozrejme Cirkev sa vyhne pokušeniu byť servilnou tej, či onej vláde... Je to však môj osobný názor...

  • Vrelá vďaka za to, že sa venujete mladým a formujete ich. Veríte, že táto cesta pomôže aj mladým Rómom a že aj my v budúcnosti budeme mať s nimi menej problémov?

    Najľahšie je na Rómov nadávať a mať silácke politické reči. My sme sa ako rehoľa už dávnejšie rozhodli pre nich niečo urobiť... Pracujeme s Rómami a pre Rómov v Bardejove (Poštárka), Luník 9 (Košice), Michalovce a ešte donedávna aj na Záhorí. Chystáme ďalšie projekty... Ako rehoľa, ale aj ako Cirkev, sa musíme zapojiť do tohto spoločenského problému... Nemôžeme zostať iba v kostoloch a sakristiách, prípadne v cirkevných školách... Teba začať a prispieť... Výsledky sa, samozrejme nedostavia hneď... Ale Rómovia sú ľudské bytosti... Takže mám nádej, že príde k postupnému zlepšeniu.

  • Už dlhšiu dobu si lámem hlavu nad otázkou, ktorá sa týka Noeho. Boh sa veľmi hneval na ľud a chcel ho zničiť. Na Noeho prosenie, aby svet zachoval mu Boh vyhovel a nechal ľudstvo žiť. Prečo však Pán chcel zničiť svet, keď už vedel, že raz pošle na zem Mesiáša, ktorý nás spasí?

    Sväté písmo nie je knihou dejín, ale Božím slovom. Musíme vedieť rozlišovať medzi literárnou formou a obsahom. V tomto prípade svätopisec používa príbeh, aby podal náboženské posolstvo, ktoré zakomponoval do konkrétneho deja, ktorý obsahuje viaceré prvky antropomorfizmu. Totiž posvätný autor prenáša ľudské vlastnosti na Boha („Boh sa hneval... chcel ľud zničiť... Boh sa s Adamom prechádzal... a pod.), pretože v tej dobe nemal také kategórie myslenia a vyjadrenia, aké máme dnes. A potom nezabúdajme, že my rozmýšľame inak, než starobylé blízkovýchodné národy. V biblickej reči „Boh sa hneval“, „Boh chcel zničiť svet“ sú kategórie, ktoré naznačujú skôr záujem Boha o človeka a jeho dobro. Takýto pre nás atypický spôsob vyjadrovania používal aj Pán Ježiš: „Keď ťa pokúša tvoje oko, vylúp ho; keď ťa zvádza tvoja ruka, odtni ju...“ Pán Ježiš to myslel doslovne? Istotne nie! Ide o – opakujem – spôsob vyjadrovania, keď sa prehnaným zdôrazňovaním a expresívnymi slovami vyjadrí nejaká náboženská pravda alebo posolstvo. Predstavte si, či by Angličan pochopil, keby sme mu povedali, že niekto si „vzal nohy na plecia“?! Musel by poznať našu reč, náš spôsob zmýšľania. Alebo mu to niekto z nás musí vysvetliť, ako to vlastne tí Slováci s tými „nohami na pleciach“ myslia. Podobne je to aj so Svätým písmom. Musíme poznať biblickú reč, ktorá je stará dve alebo tri tisícročia a patrí do iného kultúrneho kontextu, ktorý je nám cudzí...

  • Rád by som sa Vás spýtal, či žijem naozaj v ťažkom hriechu, keď bývam pod jednou strechou so svojou priateľkou (23) už 3 roky. Sme si verní, ja (33) chodím pravidelne na Sväté omše a cítim potrebu, že chcem stále viac a viac prehlbovať svoju vieru. Ona však nejaví záujem hoci má aj birmovku. Cítim, akoby sme sa od seba vzďaľovali. Má náš vzťah budúcnosť?

    Z Vašej otázky nie je úplne jasné, čo znamená, že “žijete pod jednou strechou“ a ste si „verní“. Čo pod tým chápete?... Môžete prísť za mnou osobne a sa o tejto téme porozprávať osobne alebo zájsť za iným kňazom.

  • Don Štefan, (teraz asi ťažšia otázka), čo myslíte, dočkáme sa raz chvíle, keď sa saleziánski spolupracovníci otvoria spolupráci iným komunitám /resp. kresťanským združeniam/ a ich výzvam - napr. - nebudú zámerne plánovať akcie na tie isté dni ako iné \"komunity\" v Cirkvi? /Samozrejme, že to môže platiť aj opačne./Čo pre dobro v tejto veci môžete Vy ako provinciál urobiť?

    My saleziáni a ani saleziáni spolupracovníci nie sme cirkev v Cirkvi. Všetci sme Cirkev. Farské spoločenstvo je spoločenstvo spoločenstiev. Podobne aj Cirkev. Ide o tzv. communio – vnútorné hlboké spoločenstvo, ktoré je výsledkom pôsobenia Ducha Svätého. Odlišnosť každej skupiny nemá byť dôvodom boja o moc, o presadzovanie záujmov tej, či onej skupiny alebo naháňanie prestíže, ale má byť v službách spoločného dobra... Ja som optimista. Ak pôjdeme na hĺbku, tak sa tieto prirodzené ťažkosti dajú časom prekonať a preklenúť. Síce teraz už nie som provinciál, ale prvý krok, ktorý odporúčam, je vzájomný dialóg. Potom môžu nasledovať ďalšie...

  • Prosím Vás ako pokračuje proces k blahorečeniu don Dermeka?

    Proces ešte nezačal. Intenzívne však pracujeme na procese dona Titusa Zemana. Tento rok by mal byť ukončený diecézny proces, potom všetok materiál pôjde do Ríma. Odporúčam napísať na provincialát saleziánov do Bratislavy a predložiť Váš návrh. Najprv by sa mal však napísať jeho životopis, aby ho čím viac ľudí poznalo...

  • Vieme, že don Bosco to mal ťažké s Vatikánom a vy ako salezián aký máte vzťah s Vatikánom a koľko krát ste boli vo Vatikáne?

    Nepovedal by som, že don Bosco to mal ťažké s Vatikánom... Naopak, všetci pápeži mu boli naklonení. Skôr niektorí kardináli (najmä turínsky biskup Gastaldi) nemali hneď plné pochopenie pre rehoľu, ktorú don Bosco zakladal. Totiž v ťažkých časoch, keď vláda zatvárala semináre, kláštory, don Bosco hľadal inovačné prvky, ktoré nie všetci hneď chápali. Vo Vatikáne som bol viackrát, pretože vatikánsku tlačiareň spravujú saleziáni a niektorí z nich sú moji spolužiaci. Keď som náhodou v Ríme, tak ich navštívim. Ale s najvyššími autoritami neprichádzam do kontaktu. Veci našej slovenskej provincie riešime s naším hlavným predstaveným. Totiž náš generálny dom sa nachádza na periférii Ríma.

  • Utrpenie človeka - jeho prežívanie, vzťah k Bohu, prečo Pane Ja? Aký postoj by mal zaujať kresťan - katolík k utrpeniu?

    Utrpenie je zlo. Aj Boh proti nemu bojuje... Niekedy až extrémnym spôsobom. Napríklad Kristus. Avšak Pán Ježiš nám ukazuje aj cestu a spôsob, ako pretaviť, premeniť negatívnu silu utrpenia na prvok vykúpenia. Našimi silami a našou ľudskou logikou prídeme len po určitú harnicu. Potom máme dve možnosti: buď upadneme do nihilizmu (nič nemá zmysel)alebo začneme objavovať Kristove stopy a tajomstvo i zmysel jeho utrpenia.

  • Veríte v anjelov ? Rozprávate sa s tým svojím ? Ak áno, čo si o anjeloch myslíte? Dokážeme ich vnímať ? Čo sa stane s mojím anjelom strážcom, keď zomriem?

    Áno, verím. Hm, musím sa priznať, že sa so svojim anjelom až tak nerozprávam, ale vnímam, že ma chráni, sprevádza, že je pri mne... Anjeli sú duchovné stvorenia (por. KKC 331). Každý z nás vníma anjelov, ale aj iné duchovné veci, jednotlivo, osobitným spôsobom. Často závisí aj od toho, či sme duchovne „naladení“, aby sme tieto netelesné bytosti dokázali vnímať. Po našej smrti sa náš anjel strážny istotne stane „ochrancom a pastierom“ (KKC 336) iného človeka.

  • Čo treba robiť, ak prijmeme sväté prijímanie a vyvrátime ho, z dôvodu, že je nám zle, alebo podobne, je to hriech?

    To vôbec nie je hriech. Veď ide o telesnú reakciu, nie zneuctenie. V uvedenom prípade by som z úcty k eucharistickému chlebu (ak ho samozrejme tak ešte môžeme nazvať) hostiu vložil do nádoby s vodou, počkal, aby sa rozpustila a potom ju zakopal.

Archív