Kto teda dáva, nech dáva nezištne. Rim 12, 8

Otázky a odpovede

Staršie odpovede:

Emil a Anna KondelovciRastislav KolmanZuzana ŽídekováZuzana DobešováEva PetrovičováJozef HarvánekĽudovít GabrišJana PajanováJulo SlovákPeter ČerveňJanka VindišováMatúš Reinersestra FaustínaFelix Maria OFMPeter Naňosestra Damiánasestra HermanaSr. M. Petronela Kronová, SDR Pavol DankoRoman Seko, ThLic.Tím 40dni.skMarián ČaučíkJuraj KrálikRichard VašečkaJán Buc - riaditeľ TV LuxAndrej Darmo, Th.D.Mudr. Ivan Wallenfels - kresťanský gynekológdoc. JUDr. Radoslav Procházka, PhD., J.S.D., mprof.Don Štefan Turanský SDBpáter Robert Balek SVDLadislav Záborský - akademický maliarThLic. Ján ViglašRNDr. Ing. Marcela DobešováPeter Kučák (kňaz)páter Miroslav (kapucín)Peter - Samuel Lovas (dominikán)Mgr. Ján Hudec - farár vo farnosti Žilina-Solinky

Peter Kučák (kňaz)

foto
Dátum narodenia: 1. 11. 1971
Mesto narodenia: Čadca
Povolanie: kňaz, brat Matky Terezy (Nikdy som sa nesnažil ísť na výšku v obore techniky.. Hneď som išiel do seminára : ), vyštudovaný konštruktér
Záľuby: šport (futbal, beh, bicykel), čítanie, filmy (kde musí človek rozmýšľať, nie násilnícke typu Rambo)
  1. Máte okrem brata Stana aj iných súrodencov?

    Áno. Brata Pavla a sestru Martu. Obaja majú rodiny a každý po dvoch chlapcov. Viete si predstaviť, keď sa stretnú (“Jurko, prečo ste bili Šimonka? A to sa smie?” opýtal som sa raz najmladšieho z nich. Jurko, vo svojich 3 rokoch odpovedal: “TO JE STLAŠNÉ!!!!”). Mám teda, popri úžasných rodičoch najlepšiu sestru i švagrinú na svete (hádajte prečo???).

  2. Kým ste nešli za kňaza, hrali ste nejaký šport aj za klub?

    Nie. Ale vždy som rekreačne hrával futbal.

  3. A zimné športy máte tiež rád? Aké?

    Rád som lyžoval, hrával hokej (s loptičkou na snehu, bez korčúľ). Rád pozerám zimné športy, hlavne hokej.

  4. Ako vznikla túžba po Vašom povolaní...a prečo práve kňazstvo? Čo bolo najsilnejšie pri vzniku povolania...aký okamih bol ten pravý povedať Bohu áno... ?

    Myslím, že na túto otázku má najlepšiu odpoveď samotný Ježiš. On mi daroval vynikajúcich rodičov, ktorí ma viedli k Nemu už od útleho detstva. V mladosti som mal dobré, zdravé priateľstvá, ktoré ma ťahali hlbšie do krásy viery a výzvy ju žiť. Pociťoval som vzťah s Bohom ako niečo normálne a prirodzené v mojom živote. Láska k Nemu a jeho Cirkvi (vždy som bol aktívne zapojený do života farnosti) sa premietala i do vzťahov s mojimi priateľmi. Hodnoty ako napríklad čistota, úprimnosť, pravdivosť, služba , modlitba…boli v mojich kruhoch, i pre mňa samého samozrejmosťou. Odmietal som návrhy a pozvania do kruhov, ktoré sa pýšili nemravnosťou, opilstvom, slobodou bez hraníc…..Myslím si teda, že Pán si takto pripravoval, aby som mu, keď príde čas, povedal “Áno, tu som Pane, čo chceš, aby som pre Teba urobil?”. Na strednej škole som pocítil hlbokú túžbu sa stať kňazom, ktorá vo mne rástla i napriek tomu, že som poznal úžasné dievčatá, ktoré vo mne vzbudzovali túžbu po manželstve. Páčila sa mi myšlienka byť v službe ľudí, ako kňaz, a žiť úplne pre Boha. Môj vstup do seminára bol teda odpoveďou na veľmi silnú túžbu byt Kristovým kňazom, ktorá ma naplňovala pokojom. Príchod Matky Terezy do Čadce v 1990 rozšírilo moje obzory. Život sestier - ich modlitba, služba, radikálna obeta života (nechali všetko i vlastné rodiny a krajiny), ich neuveriteľná jednoduchosť a radosť - sa stali pre mňa “provokáciou” vzdať sa niečoho viac…..Viac som bol svedkom života sestier, viac som túžil žiť ako ony…..Bál som sa však. Myšlienka zanechať všetko, rodinu, Slovensko, priateľov, všetko to, čo mi je drahé, čo mi je vlastné, kde mám svoje istoty (mal som ich aj v seminári s vyhliadkami a plánmi do budúcnosti), kde čerpám posilu ma odrádzala od úmyslu a rozhodnutia stať sa Misionárom Lásky. V seminári som mal vynikajúce zázemie, úžasných spolubratov, predstavených, duchovného vodcu… Bol som veľmi šťastný.. Prelom nastal, keď som navštívil Kňazov Matky Terezy v Ríme (1994). Hoci som nevedel ešte vtedy po anglicky, len niekoľko fráz, ich život, služba ma veľmi upútali….Vrátil som sa domov a spolu so Stanom, mojím bratom (kapucínom), sme sa rozhodli urobiť si duchovné cvičenia v samote, ďaleko v horách….Povedal som Pánovi, aby mi povedal počas týchto duchovných cvičení, ktorou cestou kráčať – diecéza, alebo misionári?!?!? Dal som teda Bohu “ultimátum”. Do piatich dní sa rozhodnem….A Pán ma nesklamal. Naopak…. Pri jednej z meditácií (používal som duchovné cvičenia sv. Ignáca, a práve som meditoval o utrpení a smrti Ježiša) som pochopil, že byť misionárom, a to ešte Lásky, je krížová cesta, je to cesta utrpenia. Zvláštne bolo na tom to, že ma pri tejto myšlienke napĺňala hlboká túžba zdieľať s Ježišom kríž, nedostatok, utrpenie, chudobu, vzdať sa ambícií, slávy, ľudských povýšení...Zaplavila ma hlboká radosť, ktorá sa kde-tu “schovala”, ale ma nikdy neopustila. Všetky zábrany, strachy, ľudské ohľady (čo na to ľudia povedia) sa zosypali…Cítil som sa slobodný rozhodnúť sa …A povedal som “ÁNO”….a opakujem ho každý deň posledných 16 rokov.

  5. V ktorom roku ste sa stali kňazom?

    2001. Bol som vysvätený za kňaza v Mexiku, Tijuane, za účasti mnohých ľudí, hlavne chudobných, ktorých som dobre poznal...Bol to očarujúci okamih, ktorý sa každý deň sprítomňuje, keď slúžim sv. omšu.

  6. Netúžili ste mať nikdy vlastnú rodinu?

    Samozrejme, že áno. Keď som kňazom, neznamená to, že som nebol zaľúbený a že ma nepriťahovala myšlienka na manželstvo. A túžil som mať kopec detí…. V čase rozhodovania sa pre povolanie, a túžbu žiť podľa “projektu “, ktorý pre mňa pripravil Boh, túžba byť Kristovým kňazom a neskôr Misionárom lásky “prekričala” všetky ostatné túžby!!!

  7. Čo Vás viedlo k rozhodnutiu stať sa práve bratom Matky Terezy? Viem, že oni to majú dosť prísne.

    V povolaní nejde ani tak o viac, alebo menej prísne. Ide o to, aby každý našiel miesto v živote, o ktorom verí, že je to Pánova cesta pre neho. V seminári v Nitre (bol som tam 4 roky v rovnakom ročníku spolu s vašim pánom farárom Jankom) sa moja túžba stať kňazom upevnila. Postupne som však v sebe objavoval túžbu po komunitnom živote, živote modlitby (hlavne každodennej adorácii), jednoduchosti a radosti života zasvätenému Ježišovi…Toto všetko som objavil v komunite sestier Matky Terezy v Čadci. Lepšie povedané, ked som sestričkám niekedy pomáhal, chodil k nim na adoráciu a videl ich jednoduchý spôsob života a neustály úsmev na tvári, cítil som silné lákanie a túžbu žiť ako ony. Túžba s časom rástla. Keď som neskôr navštívil kňazov Matky Terezy v Ríme, cítil som a videl som toho istého Ducha, ktorým boli naplnené sestričky. V mojom vnútri som postupne pochopil, že toto je cesta, spôsob života, zasvätenie (kňazské a rehoľné) pre ktoré sa oplatí nechať a dať všetko. Veľa som nerozmýšľal čo to bude stáť. Modlil som sa a cítil som silnú dôveru v Pána. Uveril som, že je to On, ktorý ma volá, dá mi teda i silu kráčať. Úplne som sa identifikoval s týmto povolaním a všetko, čo k tomu patrí (spôsob života, modlitby služby, jedenia..). Dnes môžem povedať. Peter a Misionár Lásky je jedna a tá istá osoba.

  8. Ste teraz v Ríme a kde presne? Keď budeme v Ríme, môžeme vás prísť pozrieť a pozdraviť?

    Určite mňa (nás) môžete prísť pozdraviť. Bude to pre mňa určite veľká radosť. Máme dom na VICOLO DI TORRE DEL FISCALE; 73 Tel.: 0039 (0)6 780 7817 email: frpetermc@gmail.com Tiež si môžete pozrieť náš web www.mcpriests.com

  9. Koľko ste pôsobil v Guatemale?

    Štyri roky (2002- 2006). Boli to moje “honey moon”, lebo to bol čas prežitý s a medzi tými najchudobnejšími, ale veľmi duchovne bohatými ľuďmi. Veľa som sa od nich naučil

  10. Na misiách určite zažívaš všelijaké situácie, dostal si sa niekedy do riadnych ťažkostí?

    Ľudia v Mexiku a v Guatemale sú poväčšine katolíci a veľmi si vážia kňazov. Necítil som sa niekedy priamo ohrozený, i keď som pôsobil na miestach, ktoré nie sú najbezpečnejšie (Tijuana, Guatemala City). Mal som však výhodu v tom, že chudobní ľudia, bezdomovci, narkomani, ženy na ulici boli moji najlepší známi.

  11. Kedy nám prídete znova urobiť duchovné cvičenia, veľmi na to spomínam, aké to bolo aj po duchovnej aj po takej kamarátskej stránke?

    Vaše prijatie – všetkých tých, ktorých už poznám na Solinkách, určite sprostredkovane cez Father Johna, môjho vynikajúceho priateľa) - otvorenosť, priateľstvo, dôvera, túžba milovať Ježiša, niekedy až úzkosť poznať Božiu vôľu je veľmi obohacujúca. Ste pre mňa veľkým darom a vzorom. Som pripravený kedykoľvek od januára 2011....

  12. Chcete sa stať svätým? (...ja sa volám Klára Bugáňová a moja patrónka je: svätá Klára z Assisi.)

    Je to moja najväčšia túžba. Svätosť v miere a spôsobe, akým to pre mňa pripravil Pán (nie teda kanonizovaným svätým. I keď môj rektor mi kedysi povedal, že som “druhým nepoškvrneným počatím”). Svätosť pre mňa znamená, byť viac a viac ako Ježiš, a to nielen správaním, ale i vnútorným postojom. Túžim, aby sa i moje pocity, túžby, hodnoty, postoje, motivácie viac a viac približovali k Ježišovým. Matka Tereza hovorievala, že svätosť nie je luxusom niekoľkých, ale povinnosťou všetkých (kresťanov). Svätá Klára je pre teba určite veľkou inšpiráciou. Vo svätcoch vidíme silu lásky (dokázali sa dať úplne Ježišovi), ktorá určite pramení z ich skúsenosti (a teda vďačnosti) Ježišovej bezpodmienečnej lásky ku každému jednému z nich. Svätosť je vždy dar Boha a naša spolupráca spočíva v opätovaní mu Jeho lásky.

  13. Ako si zadeľujete svoj čas?

    Mám čas stanovený, plánovaný: budíček, modlitby počas dňa, komunita, apoštolát). Popri tom som pružný na prekvapenia, ktoré prináša život, situácie nad ktorými nemám kontrolu, a ľuďmi, ktorí mi prídu do cesty, pri ktorých sa zastavím. Mám teda priority – modlitba, komunita, apoštolát, škola… a snažím sa byť otvorený pre “emergencies” – nutne potreby iných (niekedy i moje)… Verím, že čas trávime podľa toho, čo považujeme v našom živote za dôležité, teda podľa hodnôt. S vekom rastie i zodpovednosť za iných. V mladosti som čas prežíval viac spontánne, a trávil ho niekedy podľa toho, čo sa mi páčilo, čo mi dávalo pocit zadosťučinenia. Teraz, v dospelom veku som menej spontánny, viac rozmýšľam, rozlišujem ako je najlepšie, kvalitatívne (i z pohľadu Božej vôle) tráviť čas. Určite je to teraz pre mňa i otázka zodpovednosti, ktorá vychádza z mojej služby kňaza, a tiež osobne i túžby po svätosti.

  14. Stavím sa, že vy ste vymysleli liek na zlú náladu :) Čo to je? :) Čo robíte, keď Vás prepadne smútok, melanchólia?

    Ťažká otázka, lebo je veľa príčin, prečo som (sme) niekedy melancholickí. Neverím v magické riešenia v živote (v zázraky Božej lásky i uprostred smútku, ÁNO). Práve mnohotvárnosť životných situácií, skúsenosti, ktoré prežívame, robia náš život zaujímavým, očarujúcim. Sú dokonca situácie, kedy smútok je oprávnený, dokonca potrebný - skúsenosť smrti milovanej osoby, skúsenosť hriechu, silné utrpenie… Samozrejme, že niekedy je prameňom môjho smútku urazená a uponížená pýcha (ego)… Čo robím ja, keď som smutný? Pýtam sa, prečo som smutný!?! Hľadám prameň. Potom zvažujem či je môj smútok oprávnený !!! A ďalej rozmýšľam: “Čo s tým smútkom??? Čo s ním urobiť !!! Strpieť ho? Postaviť sa mu? (závisí to od toho či je môj smútok oprávnený)… Čo mi však najviac pomáha je modlitba. V modlitbe si znova a znova uvedomujem Kto som ja a Kto je Ježiš, a kým chce byť pre mňa …. Pretože som presvedčený o Jeho láske voči mne (i keď hriešnemu). Vzbudzuje to vo mne dôveru a odovzdanosť, čo vo mne vytvára úsmev na tvári a pokoj v srdci. Môj život nie je teda manipulovaný/zmietaný/determinovaný/predurčený životnými situáciami; snažím sa vložiť všetko na jednu kartu: Ježiša a dôveru, že On ma nezradí (i keď niekedy nechápem Jeho “mlčanie” v mojich smútkoch. Snažím sa veriť MU). Kráľ kráľov sa na kríži neusmieval, bol smutný, hovorievala Terezka Ježiškova. Jeho srdce však bolo pokojné, lebo mal jedinú príčinu/motiváciu nechať sa ukrižovať: lásku. Matka Tereza nám hovorievala, že keď sme smutní, určite niečo odriekame Ježišovi (hovoríme v niečom , alebo v niekom “nie” Ježišovi).

  15. Čo robiť, ak istá osoba opakovane nám činí zle a narušuje tým naše \"fungovanie\"? Odpustiť áno, ale stanoviť hranice?

    Keď hovoríš „nám”, predpokladám, že ide o komunitu, spoločenstvo, skupinu ľudí…. Môžeme, ba musíme odsúdiť zlo, nie však človeka , ktorý ho pácha. Treba určite toho človeka bezvýhradne prijať, takého aký je. Ježiš chce, aby sme milovali každého. Láska stojí, bolí (pozri 1 Korinťanom 13)…. Potom sa treba spýtať: „Je si ten človek vedomý zla, ktoré pácha?” Zlo, ktoré pácha je ovocím jeho vedomého slobodného rozhodnutia? Alebo je to znak jeho ľudskej nezrelosti, ktorej si nie ja ani vedomý?” Je niekto, kto sa s ním o tom porozprával?? Nie farizejským spôsobom (posadiť ho na lavicu obžalovaných.) Konfrontácia v pokore je dôležitá; iba on môže povedať, prečo robí to zlo (MOTIVÁCIA). To predpokladá, že ten človek je aspoň čiastočne otvorený a ochotný počúvať…. Ak je tá osoba súčasťou spoločenstva, treba zvážiť i to, nakoľko je samotne spoločenstvo ľudsky i duchovne zrelé, aby “nieslo” tohto človeka, ktorý “produkuje” zlo, bez toho, aby to nezničilo jednotlivcov v spoločenstve , alebo dokonca i celú skupinu. Tam treba určite zasiahnuť a dať hranice. Nie je mi ľahko rozprávať všeobecne. Každý príklad je osobitný!!!!!!! Treba určite hľadať múdru radu! V každom prípade sme vždy zodpovední jeden za druhého…. Treba hľadať spôsob, ako tomu človeku pomôcť! Matka Tereza sa snažila pomôcť každému človeku bez toho, aby sa pýtala či si to zaslúži, alebo nie. Pre ňu, v každom človeku videla Ježiša, ktorý je hladný, nahý, opustený…..

  16. Toto nebude otázka skôr poklona ... ste pre mňa a myslím, že aj pre nás všetkých veľkým vzorom ... som rada, že sú aj takí ľudia ako vy ..

    Určite som unikátom na tomto svete. Som vďačný Bohu za to, kým som, a čo všetko som prijal priamo od Neho a prostredníctvom ľudí (i teba), ktorých mi dal do cesty, situácií a prežitých skúseností. Prajem to i tebe - tešiť sa z tvojej unikátnosti a výnimočnosti - a všetkým, čo čítajú tieto riadky. Koniec koncov, poklona patrí Jemu, Pánovi, lebo je úžasným milovníkom, dokonca i mojich slabostí, ktoré On sám pretvorí cez dary svojej milosti.

Emil a Anna Kondelovci

foto
Obaja sme študovali v Bratislave.  Vyrastali sme za „ socíku“ na tajných študentských „stretkách“.  S úctou spomíname  na autority tajnej cirkvi, ktoré nás  formovali.
Zobrali sme sa pred 31 rokmi. V prvých rokoch sme mnohé situácie riešili intuitívne a nie vždy dobre. Podnety pre spokojný život sme našli na Manželských stretnutiach. Keď nám odrástli deti, dostali sme pozvanie do služby snúbencom a manželom.
Na kurzoch prípravy do manželstva v Žiline, na programoch pre manželov v Rodinkove a na stretnutiach s manželmi sa delíme o naše skúsenosti.  Učíme sa ako ponúknuť manželom krásu života vo dvojici, keď jeden druhému nie je súperom, ale partnerom. Snažíme sa porozumieť situáciám, ktoré v manželstvách vznikajú. Záleží nám na iných manželstvách. Viackrát sme zažili, ako manželia našli cestu k sebe. Fascinuje nás  obrat z ľahostajnosti ba až nenávisti k láske.
Sme spoluautormi knihy Manželská STK. Spolu s inštitútom Communio chystáme jej druhé vydanie.
  1. Mali ste niekedy krízy vo svojom manželstve? Ako ich riešite?

    To je dobrá otázka. Keď sa spätne pozerám na prežité roky, uvedomujem si, že sme zažili obdobia neporozumenia, hádok, ťažkostí, starostí, problémov s prácou, so zdravím, s deťmi ... Niekto to nazýva krízami. My sme to vnímali ako čas, ktorý treba vydržať a snažiť sa nájsť cestu k sebe, vzájomne sa podporiť. Učím sa porozumieť, kde robím chybu ja. Je to tvrdý boj s vlastnou pýchou. Ale keď sa mi ho podarí vyhrať, dokážem si priznať chybu a ospravedlniť sa. Veľmi dôležité je pre mňa učiť sa dobre počúvať, čo mi ten druhý hovorí. Spoznať a porozumieť, ako situáciu vníma on.Kým druhý rozpráva, je najlepšie počúvať ho a nechystať si myšlienky na protiútok. V ťažkostiach sa snažíme nemlčať, ale o vzniknutej situácii spolu rozprávať. Konštruktívne sa dá rozprávať, keď sme obaja v pohode a snažíme sa vžiť do vnímania druhého. Potom aj riešenie hľadáme také, ktoré bude prijateľné pre obidvoch.Veľmi nám v tom pomáha spoločná modlitba. Už roky chodíme na Manželské stretnutia, vďaka ktorým sa nám čoraz viac darí porozumieť, čo sa deje s naším vzťahom a udržovať ho v kondícii. Páči sa mi konštatovanie, že manželstvá sa nelíšia počtom hádok, ale hlavne spôsobom, ako ich riešia.

  2. Ako relaxujete? Máte vnúčatá? Vaše služby vyžadujú aj prípravu,čo je určite náročné na čas. Ako trávite dovolenku a ako často ste v kontakte s deťmi?

    Je šťastie, že máme zamestnanie, ktoré nás baví aj živí. Potom voľný čas, ktorý venujeme aktivitám pre rodiny, je svojím spôsobom odreagovaním sa od technických úloh v práci. Najlepšie zrelaxujeme v prírode v zime na lyžiach, v lete vo vibramkách. Kým boli deti s nami, trávili sme dovolenky najčastejšie na drevenici v Zázrivej a aspoň týždeň pri vode. Tento režim nám ostal dodnes. Prvé vnúča čakáme v najbližších týždňoch. Skúsení starí rodičia nám hovoria, že jeho príchod poriadne poprehadzuje priority v našich aktivitách. Tešíme sa na to. Zatiaľ sa s deťmi vídame pomenej. Pracujú a študujú v Bratislave a v Prahe. Majú tiež dosť svojich aktivít, tak aspoň často telefonujeme.

  3. Čo je podľa Vás najdôležitejšie, najpodstatnejšie v manželstve?

    Svätý Otec František zhrnul to najdôležitejšie do pár slov, ktoré by sme mali čo najviac používať v rodinách: Dovolíš? Môžem? Ďakujem. Prosím. Prepáč. Myslím si, že pre vzťah manželov je veľmi dôležitá vzájomná úcta. Tiež je dôležité veľa sa rozprávať a počúvať. Hovoriť o tom, čo prežívame, ako sa cítime. Aby sme sa mohli rozprávať, musíme si dôverovať. Dôvera sa buduje celý život. Je to istota, že sme jeden pre druhého ten najdôležitejší človek na svete, že jeden druhého nesklameme. Ak aj k sklamaniu dôjde, že si vieme priznať chybu, ospravedlniť sa a odpustiť si. Veľmi dôležité je poznať aj citové potreby, ktoré sú u každého odlišné a snažiť sa ich vzájomne napĺňať.

  4. Ako a kde by našli manželia pomoc, keby chceli poradenstvo vo vzťahu?

    Môžeme uviesť možnosti, ktoré poznáme. Manželské stretnutia je letný týždenný kurz pre manželov aj s deťmi, ktorý býva v Banskej Bystrici. Prihlasuje sa naň cez stránku mstretnutia.sk. V Belušských Slatinách je dom prijatia Rodinkovo, kde sa celý rok robia programy pre manželov, pre celé rodiny, aj pre rozvedených. Program aj prihlasovanie je na stránke rodinkovo.sk. V Žiline máme niekoľko manželských párov aj jednotlivcov, ktorí absolvovali tréning kresťanského kouča. Rozhovorom pomáhajú záujemcom nájsť v problémových situáciách riešenie. Kontakt je cez adresu krestanskykoucingzilina@gmail.com. V Diecéznom centre pri Biskupskom úrade v Žiline je kancelária sekcie pre rodinu, kde sa možno obrátiť v pracovnej dobe osobne alebo telefonicky na čísle 0911 911 760. Na Slovensku existuje veľa ďalších programov pre manželov. V mnohých farnostiach býva napríklad osemtýždňový cyklus Manželské večery alebo Rodičovské večery. O ďalších informuje stránka vyveska.sk.

  5. Ktorým dobrým vlastnostiam Vás učí život v manželstve?

    Manželstvo nás učí v prvom rade dôverovať Bohu. Učí nás pokore. Zbavuje nás egoizmu. Učí nás myslieť na toho druhého, na deti, na príbuzných, priateľov. Učí nás ovládať sa, čo nás formuje v pozitívnom slova zmysle. Učí nás prijať druhého takého,aký je a tešiť sa z toho, že sme rozdielni, že sa môžeme dopĺňať. Vieme, že nemáme problém so situáciami, ktoré idú podľa našich predstáv. Učíme sa zvládať skôr nedorozumenia, ktoré vznikajú, keď veci nejdú tak, ako by sme chceli.

  6. Ktoré obdobie svojho spoločného života považujete za najkrajšie a prečo?

    Zdá sa, že najkrajšie obdobie nášho manželstva prežívame teraz. Deti nám robia radosť, sú už samostatné, budujú si svoje vlastné rodinné a pracovné zázemie. My sme si už obrúsili mnohé hrany, ktorými sme vzájomne narážali a tešíme sa z každého okamihu, ktorý môžeme spolu stráviť.

  7. Čo podľa Vás najviac pomáha dobrým vzájomným vzťahom v rodine?

    Myslím si, že najviac pomáha vedomie, že na vzťahoch v rodine treba pracovať. Treba investovať čas a úsilie do spoznávania, ako správne máme fungovať. Zobrať si z vlastných rodín, kde sme prežili detstvo,dobré vzory a ak niečo nebolo celkom správne, hľadať, ako by to malo byť a usilovať sa o to. Veľa sa rozprávať. Vzájomne si darovať to najvzácnejšie, čo máme, svoj čas. Snažiť sa o pokojnú,. veselú atmosféru, aby sa všetci členovia rodiny tešili domov. Veľkým budovateľom rodín je láskavý humor, ktorý nám pomáha nebrať sa občas až tak vážne. Každodenne nás inšpiruje veta, ktorú sme si dali doma na viditeľné miesto:Byť priateľský a láskavý je viac, ako mať pravdu.

  8. Čo najviac škodí rodine?

    To, čo rodinám najviac škodí, voláme ničitelia lásky. Je to egoizmus, sebecké vyžadovanie naplnenia svojich túžob bez ohľadu na túžby manželského partnera, neúctivá komunikácia a presadzovanie si len svojho názoru bez ohľadu na názor druhého. Rodinu ničí neúprimnosť a klamstvo aj v najmenších veciach. Veľmi škodia výbuchy hnevu. Mnohým manželstvám ubližuje nezávislé konanie manželov, keď každý žije svoj samostatný život so svojím účtom, so svojimi priateľmi. Ničiteľmi lásky je často alkohol, nevera, závislosti od hier, drog, pornografie. Lásku ničí aj workoholizmus, bezohľadná honba za peniazmi a málo času pre rodinu. Múdre rady hovoria, že manželia by mali týždenne spolu komunikovať okolo 15 hodín a rodičia s deťmi rovnako.