Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske. Jn 15, 9

Otázky a odpovede

Staršie odpovede:

Emil a Anna KondelovciRastislav KolmanZuzana ŽídekováZuzana DobešováEva PetrovičováJozef HarvánekĽudovít GabrišJana PajanováJulo SlovákPeter ČerveňJanka VindišováMatúš Reinersestra FaustínaFelix Maria OFMPeter Naňosestra Damiánasestra HermanaSr. M. Petronela Kronová, SDR Pavol DankoRoman Seko, ThLic.Tím 40dni.skMarián ČaučíkJuraj KrálikRichard VašečkaJán Buc - riaditeľ TV LuxAndrej Darmo, Th.D.Mudr. Ivan Wallenfels - kresťanský gynekológdoc. JUDr. Radoslav Procházka, PhD., J.S.D., mprof.Don Štefan Turanský SDBpáter Robert Balek SVDLadislav Záborský - akademický maliarThLic. Ján ViglašRNDr. Ing. Marcela DobešováPeter Kučák (kňaz)páter Miroslav (kapucín)Peter - Samuel Lovas (dominikán)Mgr. Ján Hudec - farár vo farnosti Žilina-Solinky

Janka Vindišová

foto
Moje meno je Janka Vindišová, som z Trenčína, v súčasnosti pracujem ako odborná asistentka na Katedre psychológie na Trnavskej univerzite v Trnave a zároveň ako psychologička v súkromnom centre ŠPP. Počas doktorandského štúdia sa mi vďaka Dobrej novine splnil detský sen – strávila som 3 mesiace ako dobrovoľníčka v Keni pri realizácii projektu pre deti so sluchovým postihnutím. S deťmi sú späté aj moje ďalšie misijné cesty, najmä každoročné kratšie výjazdy s bratmi redemptoristami do slovenských dedín v Rumunsku, ale aj pokračovanie afrického dobrodružstva pri príprave koledovania Dobrej noviny v našej farnosti. A napokon deti, ich radosti i bolesti ma sprevádzajú aj v súčasnom zamestnaní, ktoré je pre mňa jedinečnou výzvou učiť sa každý deň vidieť Boha v očiach „maličkých“, ale aj hľadajúcich sa a večne bojujúcich teenageroch či mladých ľudí na prahu dospelosti, s ktorými sa stretávam pri práci vysokoškolského pedagóga, a zároveň odpovedať na otázky, ktoré otvárajú v mojom živote.
  1. Kde ste sa narodili?

    Narodila som v Trenčíne.

  2. Aký bol Váš prvý kontakt s Dobrou novinou a koľko ste vtedy mali rokov?

    Bolo to v rámci speváckeho zboru, s ktorým sme sa po prvýkrát zapojili do koledovania – mala som 12 rokov a odvtedy je Dobrá novina súčasťou môjho života :).

  3. Zaujíma ma, či ste sa nebáli ísť do Kene a či by ste išli opäť, resp. to odporučili iným? Čo Vám z pobytu tam najviac utkvelo v pamäti, čo ste si z cesty (nehmotné) doniesli do každodenného života? Čo ste tam jedli?

    Bol to skôr strach z nového a neznámeho, radosť a očakávanie boli väčšie. Zažiť stretnutie s ľudskou biedou je výzvou a toto stretnutie nás nenechá nezmenenými. Skúsenosť pobytu v rozvojovej krajine by som odporučila každému. Je to silná konfrontácia hodnôt, prežívania vlastného života v nadbytku a úžas nad zmysluplnosťou a silou života v jeho jednoduchosti a strádaní, ktoré u nás už nepoznáme. Pre koledníkov a tých, čo ich prijímajú do svojich domov, je to zároveň živé svedectvo o zmysle Dobrej noviny, ktorá reálne mení životy ľudí v afrických krajinách. A k jedlu – strava Keňanov je omnoho jednotvárnejšia ako tá naša, nie je to o receptoch a gastronomických zážitkoch. Na stole nemohli chýbať strukoviny a gideri (kaša z kukuričnej múky), mojou obľúbenou “pochúťkou” sa stali placky chapati…počas dňa bolo niekoľko príležitostí na čaj s mliekom (nielen o piatej :)) – Keňa je bývalou britskou kolóniou a tento zvyk si prisvojili.

  4. Niečo by som chcela vedieť o slovenských rodinách v Rumunsku. Akú pomoc najviac potrebujú a aká je ich znalosť slovenčiny?

    V Rumunsku aktuálne žije okolo 20 000 Slovákov. I keď mladí v súčasnosti odchádzajú za prácou či štúdiom na Slovensko, či do západných krajín, alebo vytvárajú zmiešané rodiny a postupne sa včleňujú do rumunskej komunity, v slovenských dedinách stále žijú rodiny, kde sa hovorí po slovensky (resp. typickým dialektom, na ktorý si treba zvyknúť). Socio – ekonomický štandard miestnych rodín je určite nižší ako u nás na Slovensku, stále nájdeme obce, ktoré spájajú prašné cesty a domácnosti bez kanalizácie či vodovodu. Oveľa bolestivejšou je však “duchovná” bieda. Ako základný problém v slovenských komunitách vnímam akési “vykorenenie”, nová kultúra je príliš vzdialená tej slovenskej, ale tá sa pomaly stráca. Deti sa v škole učia slovenčinu len ako “cudzí jazyk”, ak sa chcú uchytiť na stredných školách, skôr či neskôr musia uprednostniť rumunčinu. Chýba systematická výučba náboženstva, katolícki kňazi obchádzajú okruh desiatok kilometrov (Rumunsko je pravoslávnou krajinou), nedeľná sv. omša nie je samozrejmosťou. Deti a mladí majú v porovnaní s našimi omnoho menej príležitostí na kontakt so živou vierou, o to viac uprednostňujú zážitky a materiálne hodnoty. Ako hovoria miestni – na prežitie tu potrebujú farára a učiteľa. Určite by sa zišli i laickí misionári. Veľkou radosťou pre miestnych je akýkoľvek kontakt so Slovenskom – ako pripomínajú vždy, keď odchádzame - “nezabudnite na nás”.

  5. Čo poviete na úmrtie českej učiteľky, ktorá bola tyranizovaná žiakmi?

    Je to šokujúce a veľmi smutné. Otázkou ostáva, čo sa muselo stať v týchto mladých ľuďoch, aby boli schopní takého správania. Tragická udalosť je akousi reflexiou dnešnej doby, ktorá normalizuje násilie a ukazuje skôr jednoduché spôsoby, ako dosiahnuť svoj cieľ a získať to, čo chcem (v psychológii hovoríme o neschopnosti odložiť uspokojenie) a nie ako na jeho dosiahnutí pracovať vytrvalo, čestne a “podľa pravidiel”. Je ľahké obviňovať rodičov, pedagógov či dnešnú dobu. Omnoho ťažšie je zamyslieť sa nad sebou, nad tým, aký príklad dávam mladým, s ktorými sa stretávam a nakoľko som vnímavý k utrpeniu svojich blížnych. Na citlivosti srdca treba pracovať omnoho viac ako na dosiahnutí materiálnych hodnôt či kvalitného vzdelania.

  6. Majú deti v dnešnej hektickej dobe dostatok lásky od svojich rodičov?

    Otázkou je skôr, ako je táto láska prejavovaná. Rodičia dnes doslova “zahŕňajú” láskou – v podobe materiálnych hodnôt, ale aj príležitostí na vzdelávanie, rozvoj a aktívne trávenie voľného času. Cieľom je, aby sa deti mali “lepšie”, nestrádali a v živote dosiahli viac. Paradoxne, skúsenosť strádania je neraz omnoho zásadnejšou a cennejšou pre zdravý vývin detskej osobnosti a vzťahov. Deti nemusia mať “všetko.” Určite však potrebujú čas a príklad života svojich rodičov.

  7. Aké odlišnosti sú medzi našimi, rumunskými a africkými deťmi? S čím zápasia naše a s čím africké deti?

    Dieťa každej národnosti a pleti je jedinečným obrazom Boha a príležitosťou na evanjeliové stretnutie s “maličkými”, ktorým patrí Božie kráľovstvo. Rozdiely by som vystihla krátko, i keď si uvedomujem, že takéto delenie až príliš zjednodušuje mnohotvárnu realitu . Africké deti žijú vo svete chudoby no zároveň vo svete, kde majú rodina, vzťahy a viera stále vysokú hodnotu. Slovenské deti niekedy trpia “nadbytkom” , a súčasne stratou hodnôt v meniacej sa spoločnosti. U rumunských deti vnímam rýchlejšiu zmenu hodnotovej orientácie, nakoľko “pokrok” po období spamätávania sa zo sociálno – ekonomickej krízy, v ktorej sa Rumunsko nachádzalo po páde komunistického režimu, sem prišiel až príliš rýchlo a nárazovo, pričom snaha mať a možnosť môcť nadobudnúť viac môže byť oveľa ničivejšia ako materiálna bieda.

  8. Ako si získavate mladých? Ako sa dá medzi nimi evanjelizovať,ak vychádzajú z neveriacich rodín?

    Nie je mojim cieľom “získavať” mladého človeka pre vieru. Svoju prácu sa snažím robiť v súlade so svojimi hodnotami tak, aby úprimný záujem o každého mladého človeka bol spojený s vlastným životom viery, ktorého svedectvo je zároveň jej najvyšším dôkazom. U mladých, ktorí sa s vierou nestretli, považujem za dôležité vzbudenie otázok o zmysle života, ale aj vnímanie ovocia viery u tých, ktorí ňou boli obdarovaní.

  9. Ako vidíte mladých? Aké percento z nich je podľa vás ochotné obetovať sa a zobrať na seba zodpovednosť za povolanie v manželstve alebo v duchovnom povolaní?

    Netrúfam si uviesť číselný údaj. Zodpovednosť je v súčasnej spoločnosti vnímaná ako bremeno a niečo, čo treba “odložiť”. Chýba uvedomenie, že záväzok nemusí znamenať koniec slobody, ale jej naplnenie. Napriek tomu, že percento povolaní “na celý život” má klesajúci charakter, verím v potenciál mladého človeka a každé stretnutie s osobným svedectvom obetavosti, služby a v optike sveta možno priskoro prijatej zodpovednosti ma o tom presviedča.

  10. Čo považujete za svoj najväčší životný úspech?

    Asi by som nevedela povedať niečo konkrétne…. Úspechom a jedinečným dielom je pre mňa asi život sám a všetky jeho dobrodružstvá. Každý nový deň a jeho výzvy, ale aj šance kráčať ďalej a možnosť neustále sa učiť nachádzať zmysel i v bolestivých skúškach.

  11. Čo by ste poradili ľuďom, ktorí by chceli slúžiť, ale zároveň nezanedbávať rodinný život?

    Ako vo všetkom – je treba hľadať správnu mieru. Ak je rodina mojim povolaním, pre ktoré som sa rozhodol, ostatné aktivity by nemali byť v rozpore s potrebami ostatných členov, naopak je darom a požehnaním, ak sa do služby (u detí primerane veku) môžu zapojiť spoločne. Príklad rodičov, ktorí sú vnímaví na potreby blížnych a dokážu sa obetovať, má jedinečný výchovný účinok. Služba by mala rásť a formovať sa v rodine, a potom nebude nutné tieto dve od seba striktne oddeľovať, stanú sa komplementárnymi, nie navzájom sa vylučujúcimi prejavmi tej istej Lásky.

Emil a Anna Kondelovci

foto
Obaja sme študovali v Bratislave.  Vyrastali sme za „ socíku“ na tajných študentských „stretkách“.  S úctou spomíname  na autority tajnej cirkvi, ktoré nás  formovali.
Zobrali sme sa pred 31 rokmi. V prvých rokoch sme mnohé situácie riešili intuitívne a nie vždy dobre. Podnety pre spokojný život sme našli na Manželských stretnutiach. Keď nám odrástli deti, dostali sme pozvanie do služby snúbencom a manželom.
Na kurzoch prípravy do manželstva v Žiline, na programoch pre manželov v Rodinkove a na stretnutiach s manželmi sa delíme o naše skúsenosti.  Učíme sa ako ponúknuť manželom krásu života vo dvojici, keď jeden druhému nie je súperom, ale partnerom. Snažíme sa porozumieť situáciám, ktoré v manželstvách vznikajú. Záleží nám na iných manželstvách. Viackrát sme zažili, ako manželia našli cestu k sebe. Fascinuje nás  obrat z ľahostajnosti ba až nenávisti k láske.
Sme spoluautormi knihy Manželská STK. Spolu s inštitútom Communio chystáme jej druhé vydanie.
  1. Mali ste niekedy krízy vo svojom manželstve? Ako ich riešite?

    To je dobrá otázka. Keď sa spätne pozerám na prežité roky, uvedomujem si, že sme zažili obdobia neporozumenia, hádok, ťažkostí, starostí, problémov s prácou, so zdravím, s deťmi ... Niekto to nazýva krízami. My sme to vnímali ako čas, ktorý treba vydržať a snažiť sa nájsť cestu k sebe, vzájomne sa podporiť. Učím sa porozumieť, kde robím chybu ja. Je to tvrdý boj s vlastnou pýchou. Ale keď sa mi ho podarí vyhrať, dokážem si priznať chybu a ospravedlniť sa. Veľmi dôležité je pre mňa učiť sa dobre počúvať, čo mi ten druhý hovorí. Spoznať a porozumieť, ako situáciu vníma on.Kým druhý rozpráva, je najlepšie počúvať ho a nechystať si myšlienky na protiútok. V ťažkostiach sa snažíme nemlčať, ale o vzniknutej situácii spolu rozprávať. Konštruktívne sa dá rozprávať, keď sme obaja v pohode a snažíme sa vžiť do vnímania druhého. Potom aj riešenie hľadáme také, ktoré bude prijateľné pre obidvoch.Veľmi nám v tom pomáha spoločná modlitba. Už roky chodíme na Manželské stretnutia, vďaka ktorým sa nám čoraz viac darí porozumieť, čo sa deje s naším vzťahom a udržovať ho v kondícii. Páči sa mi konštatovanie, že manželstvá sa nelíšia počtom hádok, ale hlavne spôsobom, ako ich riešia.

  2. Ako relaxujete? Máte vnúčatá? Vaše služby vyžadujú aj prípravu,čo je určite náročné na čas. Ako trávite dovolenku a ako často ste v kontakte s deťmi?

    Je šťastie, že máme zamestnanie, ktoré nás baví aj živí. Potom voľný čas, ktorý venujeme aktivitám pre rodiny, je svojím spôsobom odreagovaním sa od technických úloh v práci. Najlepšie zrelaxujeme v prírode v zime na lyžiach, v lete vo vibramkách. Kým boli deti s nami, trávili sme dovolenky najčastejšie na drevenici v Zázrivej a aspoň týždeň pri vode. Tento režim nám ostal dodnes. Prvé vnúča čakáme v najbližších týždňoch. Skúsení starí rodičia nám hovoria, že jeho príchod poriadne poprehadzuje priority v našich aktivitách. Tešíme sa na to. Zatiaľ sa s deťmi vídame pomenej. Pracujú a študujú v Bratislave a v Prahe. Majú tiež dosť svojich aktivít, tak aspoň často telefonujeme.

  3. Čo je podľa Vás najdôležitejšie, najpodstatnejšie v manželstve?

    Svätý Otec František zhrnul to najdôležitejšie do pár slov, ktoré by sme mali čo najviac používať v rodinách: Dovolíš? Môžem? Ďakujem. Prosím. Prepáč. Myslím si, že pre vzťah manželov je veľmi dôležitá vzájomná úcta. Tiež je dôležité veľa sa rozprávať a počúvať. Hovoriť o tom, čo prežívame, ako sa cítime. Aby sme sa mohli rozprávať, musíme si dôverovať. Dôvera sa buduje celý život. Je to istota, že sme jeden pre druhého ten najdôležitejší človek na svete, že jeden druhého nesklameme. Ak aj k sklamaniu dôjde, že si vieme priznať chybu, ospravedlniť sa a odpustiť si. Veľmi dôležité je poznať aj citové potreby, ktoré sú u každého odlišné a snažiť sa ich vzájomne napĺňať.

  4. Ako a kde by našli manželia pomoc, keby chceli poradenstvo vo vzťahu?

    Môžeme uviesť možnosti, ktoré poznáme. Manželské stretnutia je letný týždenný kurz pre manželov aj s deťmi, ktorý býva v Banskej Bystrici. Prihlasuje sa naň cez stránku mstretnutia.sk. V Belušských Slatinách je dom prijatia Rodinkovo, kde sa celý rok robia programy pre manželov, pre celé rodiny, aj pre rozvedených. Program aj prihlasovanie je na stránke rodinkovo.sk. V Žiline máme niekoľko manželských párov aj jednotlivcov, ktorí absolvovali tréning kresťanského kouča. Rozhovorom pomáhajú záujemcom nájsť v problémových situáciách riešenie. Kontakt je cez adresu krestanskykoucingzilina@gmail.com. V Diecéznom centre pri Biskupskom úrade v Žiline je kancelária sekcie pre rodinu, kde sa možno obrátiť v pracovnej dobe osobne alebo telefonicky na čísle 0911 911 760. Na Slovensku existuje veľa ďalších programov pre manželov. V mnohých farnostiach býva napríklad osemtýždňový cyklus Manželské večery alebo Rodičovské večery. O ďalších informuje stránka vyveska.sk.

  5. Ktorým dobrým vlastnostiam Vás učí život v manželstve?

    Manželstvo nás učí v prvom rade dôverovať Bohu. Učí nás pokore. Zbavuje nás egoizmu. Učí nás myslieť na toho druhého, na deti, na príbuzných, priateľov. Učí nás ovládať sa, čo nás formuje v pozitívnom slova zmysle. Učí nás prijať druhého takého,aký je a tešiť sa z toho, že sme rozdielni, že sa môžeme dopĺňať. Vieme, že nemáme problém so situáciami, ktoré idú podľa našich predstáv. Učíme sa zvládať skôr nedorozumenia, ktoré vznikajú, keď veci nejdú tak, ako by sme chceli.

  6. Ktoré obdobie svojho spoločného života považujete za najkrajšie a prečo?

    Zdá sa, že najkrajšie obdobie nášho manželstva prežívame teraz. Deti nám robia radosť, sú už samostatné, budujú si svoje vlastné rodinné a pracovné zázemie. My sme si už obrúsili mnohé hrany, ktorými sme vzájomne narážali a tešíme sa z každého okamihu, ktorý môžeme spolu stráviť.

  7. Čo podľa Vás najviac pomáha dobrým vzájomným vzťahom v rodine?

    Myslím si, že najviac pomáha vedomie, že na vzťahoch v rodine treba pracovať. Treba investovať čas a úsilie do spoznávania, ako správne máme fungovať. Zobrať si z vlastných rodín, kde sme prežili detstvo,dobré vzory a ak niečo nebolo celkom správne, hľadať, ako by to malo byť a usilovať sa o to. Veľa sa rozprávať. Vzájomne si darovať to najvzácnejšie, čo máme, svoj čas. Snažiť sa o pokojnú,. veselú atmosféru, aby sa všetci členovia rodiny tešili domov. Veľkým budovateľom rodín je láskavý humor, ktorý nám pomáha nebrať sa občas až tak vážne. Každodenne nás inšpiruje veta, ktorú sme si dali doma na viditeľné miesto:Byť priateľský a láskavý je viac, ako mať pravdu.

  8. Čo najviac škodí rodine?

    To, čo rodinám najviac škodí, voláme ničitelia lásky. Je to egoizmus, sebecké vyžadovanie naplnenia svojich túžob bez ohľadu na túžby manželského partnera, neúctivá komunikácia a presadzovanie si len svojho názoru bez ohľadu na názor druhého. Rodinu ničí neúprimnosť a klamstvo aj v najmenších veciach. Veľmi škodia výbuchy hnevu. Mnohým manželstvám ubližuje nezávislé konanie manželov, keď každý žije svoj samostatný život so svojím účtom, so svojimi priateľmi. Ničiteľmi lásky je často alkohol, nevera, závislosti od hier, drog, pornografie. Lásku ničí aj workoholizmus, bezohľadná honba za peniazmi a málo času pre rodinu. Múdre rady hovoria, že manželia by mali týždenne spolu komunikovať okolo 15 hodín a rodičia s deťmi rovnako.