Teraz ešte nechápeš, čo robím, ale neskôr pochopíš. Jn 13, 7

Otázky a odpovede

Staršie odpovede:

Emil a Anna KondelovciRastislav KolmanZuzana ŽídekováZuzana DobešováEva PetrovičováJozef HarvánekĽudovít GabrišJana PajanováJulo SlovákPeter ČerveňJanka VindišováMatúš Reinersestra FaustínaFelix Maria OFMPeter Naňosestra Damiánasestra HermanaSr. M. Petronela Kronová, SDR Pavol DankoRoman Seko, ThLic.Tím 40dni.skMarián ČaučíkJuraj KrálikRichard VašečkaJán Buc - riaditeľ TV LuxAndrej Darmo, Th.D.Mudr. Ivan Wallenfels - kresťanský gynekológdoc. JUDr. Radoslav Procházka, PhD., J.S.D., mprof.Don Štefan Turanský SDBpáter Robert Balek SVDLadislav Záborský - akademický maliarThLic. Ján ViglašRNDr. Ing. Marcela DobešováPeter Kučák (kňaz)páter Miroslav (kapucín)Peter - Samuel Lovas (dominikán)Mgr. Ján Hudec - farár vo farnosti Žilina-Solinky

sestra Faustína

foto
Moje nové - rehoľné meno je sestra Mária Faustína, krstné meno Anna. Patrím do Kongregácie sestier Služobníčok Najsvätejšej Panny Márie Nepoškvrnene Počatej - ktorá má korene v Poľsku. Momentálne pôsobím 7 rok v Žiline - Solinky, kde pracujem ako učiteľka v MŠ Dobrého pastiera. Do kongregácie som vstúpila v 1997 roku.
Od detstva boli mojou záľubou a radosťou deti. Túžila som hrávať sa s nimi, neskôr aj pracovať s nimi možno profesionálnejšie. Veľmi často sa mi snívalo o deťoch, ako som ich zachraňovala. Snívala som tiež o svojej rodine, kde budem mať aspoň 9 detí... no Pán mal pre mňa pripravené niečo oveľa krajšie.
Príroda je pre mňa miestom, kde sa stretávam so živým Bohom, kde cítim Jeho prítomnosť. Je miestom, kde relaxujem, kam veľmi rada chodím rôznym spôsobom (túry, bežky, bicykel atď.) No najväčšou mojou "záľubou" a potrebou je prebývať s mojím Pánom - Ženíchom na adorácii. Ako dvaja zaľúbenci máme si vždy čo povedať. Ďakujem Bohu za dar môjho povolania, myslím, že už lepšie mi dať nemohol.
  1. Aké je vaše rodné mesto?

    Narodila som sa v Žiline.

  2. Kto vás priviedol k Bohu?

    Vyrastala som v kresťanskej rodine. No viera v mojej rodine, odvážim sa tak povedať, nebola živá, viac-menej tradičná. Moja babka bola trochu výnimočná, mala iný vzťah k Bohu ako my ostatní... Ja som verila, že Boh existuje, niekde je. Môj vzťah k Nemu bol veľmi otvorený, ale bola som k Nemu nastavená viac negatívne. Vyčítala som Mu veľa vecí, vykričala a hnevala sa na Neho, hlavne v období mojej puberty. Takáto som bola k Nemu otvorená. Vedela som, že On aj tak o všetkom vie. Na strednej škole som mala veľmi dobrú priateľku, ktorá mi ukázala iný obraz Boha.

  3. Aká bola vaša cesta k duchovnému povolaniu? Kedy ste prvý krát pocítili volanie Ježiša pre zasvätený život? Kedy ste zistili, že chcete vstúpiť do rehole? Kto, alebo čo Vás ovplyvnilo pri výbere rehoľného povolania?

    Je to na dlhšie rozprávanie, ale pokúsim sa odpovedať v skratke. Žila som asi dva životy. Mala som priateľku, ktorá ma viedla na ceste k Bohu a zároveň som chcela byť ako ostatné dievčatá – moderná. Rada som chodila na diskotéky a zábavy. Pamätám si jednu moju výnimočnú sv. spoveď, na ktorú ma moja priateľka pripravila. Tam som dostala takúto odpoveď: „Dobrého manžela si nevytancuješ, modli sa za neho.“ Od toho dňa som sa skutočne za svojho nastavajúceho denne modlila. Na jednej tanečnej zábave som zažila niečo (vtedy pre mňa veľmi nepríjemné, ale keby sa to nestalo, nepohla by som sa), čo mám spoločné so sv. Faustínou Kovalskou. Pri tancovačke mi jeden chlapec (nechtiac) zlomil ruku, a ja som v tom momente počula tieto slová: „Dosť! - dokedy Ťa ešte budem trpieť, dokedy ma ešte budeš takto zvádzať?!“ Písmo sväté som vtedy ešte nemala prečítané a nevedela som, že tieto slová sú zaznamenané aj v Biblii. Až neskôr som pochopila ...no vtedy to pre mňa znamenal doslovný obrat môjho života. Vedela som, že je koniec dvojtvárnemu životu. Musím žiť len jeden. A odvtedy som hľadala a pýtala sa Pána, čo chce odo mňa. Čo mám robiť? A tak to šlo, akoby som nasadla na nejaký rýchlik a uháňala niekam vpred do neznáma. Viedol ma a veľmi priťahoval k sebe tak, že som sa do Neho nesmierne zamilovala. Zakúsila som Lásku, akú mi nikto iný nemôže dať. Plnosť Lásky, ktorá nie je z tohto sveta. Pracovala som v Bratislave ako sekretárka advokáta (praktikujúceho veriaceho). Tam som spoznala sekulárny inštitút Fatima. Sú to zasvätení, ktorí chodia v civile. Ja som chodila k nim na stretká a tak trochu rátali s tým, že sa k nim pridám. No ja som v kútiku srdca cítila, že ma čaká niečo iné. Popri zamestnaní som navštevovala postihnuté deti, bolo to pre mňa odreagovanie sa. Zahrala som sa s nimi. Keď som tak chodila ulicami Bratislavy, pocítila som, že ja chcem, aby všetci ľudia videli, že som zaľúbená do Krista. Zatúžila som patriť Mu a byť iba s Ním. Chcela som, aby všetci videli, že som Jeho nevesta. Tak som vtedy pocítila, že to bude možné len v habite. No a potom som hľadala rehoľu, v ktorej má Pán pre mňa pripravené miesto. Modlila som sa za to, fatimáci mi pomáhali. Až raz prišiel ten deň s veľkým D - do dnes pamätám, že to bola streda. Objavila som svoje miesto – svoju rehoľu.

  4. Koľko ste mali rokov, keď ste si uvedomili, že Pán Vás volá do rehole? Ako reagovala Vaša rodina a okolie ?

    Mala som vtedy 22 rokov. Moja mama plakala, ale od radosti. Ocko onemel na niekoľko rokov. Súrodenci vôbec nechápali, čo sa so mnou stalo. O 12 rokov mladší brat sa stále pýtal, kedy sa vrátim domov....

  5. Mali ste predtým nejakého priateľa?

    Nooo...odpoviem, to je už minulosť - áno. Ale nenazvala by som ho priateľom, priateľ je niekto iný....teraz chápem slovo priateľ úplne inak.

  6. Prosím vás, môžu sa rehoľné sestry maľovať alebo nejako skrášľovať, napr. lakovať si nechty?

    Skutočná krása vychádza z vnútra človeka. Nepotrebujeme to. Najkrajšia je prirodzená krása, ktorú nám Pán dal do vienka

  7. Čo považujete za najväčší dar, ktorý môžeme deťom odovzdať?

    Lásku. To, že ich v láske budeme viesť k úprimnosti a pravde. Potrebujú sa cítiť v bezpečí a byť milované. V láske im dávať hranice a učiť ich zodpovednosti. Bez lásky sa nepodarí nič.... a len s láskou im môžeme sprítomniť Boha, od ktorého Láska pochádza. A potom im hovoriť o Ježišovi a všetkom, čo sa týka viery. Zbytočné by boli naše slová, pokiaľ nedáme vlastný príklad.

  8. Čo považujete za najväčšie chyby, ktoré robia rodičia pri výchove?

    Lásku zamieňajú za obdarovávanie materiálnymi vecami. Nevedia dať správne deťom hranice. Nemajú pre ne čas. Mám skúsenosti, že dnes vychovávame veľa malých bôžikov a možno niekoho urazím „sebcov“. Deti potrebujú byť vypočuté, pochopené. Musíme sa znížiť na ich úroveň, no zároveň nedovoliť im všetko. Rodičia sa často boja nechať deti prežívať niečo ťažké, napr. už len adaptácia v mš je niekedy pre ne náročná. Viac to však prežívajú maminky ako deti. Nemali by sme ich vždy chrániť pred ťažkosťami. Nenaučia sa tak čeliť problémom v budúcnosti. Treba ich nechať niekedy sa popasovať s ich ťažkosťou, aby sa stávali odolnejšie voči ťažkostiam života, ktorým sa nikto nevyhne. Vedieť správne vysvetliť je veľmi náročné. Tomu sa učíme celý život.

  9. Ako sa prejavuje rozdiel vo výchove u detí predškolského veku, ak sa mu rodičia venujú po náboženskej stránke, alebo ak sa mu nevenujú v tejto oblasti? Badáte ho, alebo nie? Čo by ste odporučili ako dlho by bolo optimálne, aby bola matka s dieťaťom doma? Viete to posúdiť zo skúseností z práce s deťmi?

    Rozdiel je podľa mňa v tom, že deti sa vedia modliť, majú nejaké poznatky o existencii Boha, Ježiša, Panny Márie. Zúčastňujú sa Eucharistie. No všetky deti sú ako “špongia, ktorá nasáva to, do čoho sa ju máča.“ Máme aj deti z neveriacich rodín. Všetky veľmi vnímajú, keď im hovorím o Bohu a zaujímajú sa o svet nadprirodzený. Jednoducho je to v nás zapísané. To, ako im podáme základy viery v nich už zostane a bude sa rozvíjať, ak im to umožníme. Stáva sa veľmi často, že deti z našej CMŠ odídu a už sa ani nepozdravia, alebo sa tvária, že ma nepoznajú. Beriem to, a úplne ich chápem. No verím, že to, čo už dostali je v nich a v pravom čase to zo seba vytiahnu a zužitkujú.

    Každé dieťa potrebuje podľa mňa prvé 4 roky prežívať intenzívnu blízkosť mamy. V tomto nás štát nepodporuje, čo je veľká škoda. Odporúčam, aby si maminky svoje dieťa poriadne vychutnali. Štyri roky – to je veľmi málo. Potom už nebudú mať pre ne toľko času. Deti im to neskôr vrátia. Myslím, že mamičky, ktoré sa celé 4 roky svojmu dieťaťu intenzívne venujú, nadviažu s nimi taký vzťah, také puto, ktoré sa už nenaruší. Deti sa im za to odvďačia v ich starobe. Je pravda, že v materskej škole získavajú poznatky z rôznych oblastí, ale tieto im môže poskytnúť aj mama. Predsa mš je dopĺňaním výchovno-vzdelávacieho procesu v spolupráci s rodičmi. O nič neprídu, keď nastúpia do mš v 3 – 4 roku života.

  10. Ďakujem za otázky a všetkým prajem hlboký, priateľský vzťah s Bohom. Niet krajšieho života, ak je v ňom centrom ON.

Emil a Anna Kondelovci

foto
Obaja sme študovali v Bratislave.  Vyrastali sme za „ socíku“ na tajných študentských „stretkách“.  S úctou spomíname  na autority tajnej cirkvi, ktoré nás  formovali.
Zobrali sme sa pred 31 rokmi. V prvých rokoch sme mnohé situácie riešili intuitívne a nie vždy dobre. Podnety pre spokojný život sme našli na Manželských stretnutiach. Keď nám odrástli deti, dostali sme pozvanie do služby snúbencom a manželom.
Na kurzoch prípravy do manželstva v Žiline, na programoch pre manželov v Rodinkove a na stretnutiach s manželmi sa delíme o naše skúsenosti.  Učíme sa ako ponúknuť manželom krásu života vo dvojici, keď jeden druhému nie je súperom, ale partnerom. Snažíme sa porozumieť situáciám, ktoré v manželstvách vznikajú. Záleží nám na iných manželstvách. Viackrát sme zažili, ako manželia našli cestu k sebe. Fascinuje nás  obrat z ľahostajnosti ba až nenávisti k láske.
Sme spoluautormi knihy Manželská STK. Spolu s inštitútom Communio chystáme jej druhé vydanie.
  1. Mali ste niekedy krízy vo svojom manželstve? Ako ich riešite?

    To je dobrá otázka. Keď sa spätne pozerám na prežité roky, uvedomujem si, že sme zažili obdobia neporozumenia, hádok, ťažkostí, starostí, problémov s prácou, so zdravím, s deťmi ... Niekto to nazýva krízami. My sme to vnímali ako čas, ktorý treba vydržať a snažiť sa nájsť cestu k sebe, vzájomne sa podporiť. Učím sa porozumieť, kde robím chybu ja. Je to tvrdý boj s vlastnou pýchou. Ale keď sa mi ho podarí vyhrať, dokážem si priznať chybu a ospravedlniť sa. Veľmi dôležité je pre mňa učiť sa dobre počúvať, čo mi ten druhý hovorí. Spoznať a porozumieť, ako situáciu vníma on.Kým druhý rozpráva, je najlepšie počúvať ho a nechystať si myšlienky na protiútok. V ťažkostiach sa snažíme nemlčať, ale o vzniknutej situácii spolu rozprávať. Konštruktívne sa dá rozprávať, keď sme obaja v pohode a snažíme sa vžiť do vnímania druhého. Potom aj riešenie hľadáme také, ktoré bude prijateľné pre obidvoch.Veľmi nám v tom pomáha spoločná modlitba. Už roky chodíme na Manželské stretnutia, vďaka ktorým sa nám čoraz viac darí porozumieť, čo sa deje s naším vzťahom a udržovať ho v kondícii. Páči sa mi konštatovanie, že manželstvá sa nelíšia počtom hádok, ale hlavne spôsobom, ako ich riešia.

  2. Ako relaxujete? Máte vnúčatá? Vaše služby vyžadujú aj prípravu,čo je určite náročné na čas. Ako trávite dovolenku a ako často ste v kontakte s deťmi?

    Je šťastie, že máme zamestnanie, ktoré nás baví aj živí. Potom voľný čas, ktorý venujeme aktivitám pre rodiny, je svojím spôsobom odreagovaním sa od technických úloh v práci. Najlepšie zrelaxujeme v prírode v zime na lyžiach, v lete vo vibramkách. Kým boli deti s nami, trávili sme dovolenky najčastejšie na drevenici v Zázrivej a aspoň týždeň pri vode. Tento režim nám ostal dodnes. Prvé vnúča čakáme v najbližších týždňoch. Skúsení starí rodičia nám hovoria, že jeho príchod poriadne poprehadzuje priority v našich aktivitách. Tešíme sa na to. Zatiaľ sa s deťmi vídame pomenej. Pracujú a študujú v Bratislave a v Prahe. Majú tiež dosť svojich aktivít, tak aspoň často telefonujeme.

  3. Čo je podľa Vás najdôležitejšie, najpodstatnejšie v manželstve?

    Svätý Otec František zhrnul to najdôležitejšie do pár slov, ktoré by sme mali čo najviac používať v rodinách: Dovolíš? Môžem? Ďakujem. Prosím. Prepáč. Myslím si, že pre vzťah manželov je veľmi dôležitá vzájomná úcta. Tiež je dôležité veľa sa rozprávať a počúvať. Hovoriť o tom, čo prežívame, ako sa cítime. Aby sme sa mohli rozprávať, musíme si dôverovať. Dôvera sa buduje celý život. Je to istota, že sme jeden pre druhého ten najdôležitejší človek na svete, že jeden druhého nesklameme. Ak aj k sklamaniu dôjde, že si vieme priznať chybu, ospravedlniť sa a odpustiť si. Veľmi dôležité je poznať aj citové potreby, ktoré sú u každého odlišné a snažiť sa ich vzájomne napĺňať.

  4. Ako a kde by našli manželia pomoc, keby chceli poradenstvo vo vzťahu?

    Môžeme uviesť možnosti, ktoré poznáme. Manželské stretnutia je letný týždenný kurz pre manželov aj s deťmi, ktorý býva v Banskej Bystrici. Prihlasuje sa naň cez stránku mstretnutia.sk. V Belušských Slatinách je dom prijatia Rodinkovo, kde sa celý rok robia programy pre manželov, pre celé rodiny, aj pre rozvedených. Program aj prihlasovanie je na stránke rodinkovo.sk. V Žiline máme niekoľko manželských párov aj jednotlivcov, ktorí absolvovali tréning kresťanského kouča. Rozhovorom pomáhajú záujemcom nájsť v problémových situáciách riešenie. Kontakt je cez adresu krestanskykoucingzilina@gmail.com. V Diecéznom centre pri Biskupskom úrade v Žiline je kancelária sekcie pre rodinu, kde sa možno obrátiť v pracovnej dobe osobne alebo telefonicky na čísle 0911 911 760. Na Slovensku existuje veľa ďalších programov pre manželov. V mnohých farnostiach býva napríklad osemtýždňový cyklus Manželské večery alebo Rodičovské večery. O ďalších informuje stránka vyveska.sk.

  5. Ktorým dobrým vlastnostiam Vás učí život v manželstve?

    Manželstvo nás učí v prvom rade dôverovať Bohu. Učí nás pokore. Zbavuje nás egoizmu. Učí nás myslieť na toho druhého, na deti, na príbuzných, priateľov. Učí nás ovládať sa, čo nás formuje v pozitívnom slova zmysle. Učí nás prijať druhého takého,aký je a tešiť sa z toho, že sme rozdielni, že sa môžeme dopĺňať. Vieme, že nemáme problém so situáciami, ktoré idú podľa našich predstáv. Učíme sa zvládať skôr nedorozumenia, ktoré vznikajú, keď veci nejdú tak, ako by sme chceli.

  6. Ktoré obdobie svojho spoločného života považujete za najkrajšie a prečo?

    Zdá sa, že najkrajšie obdobie nášho manželstva prežívame teraz. Deti nám robia radosť, sú už samostatné, budujú si svoje vlastné rodinné a pracovné zázemie. My sme si už obrúsili mnohé hrany, ktorými sme vzájomne narážali a tešíme sa z každého okamihu, ktorý môžeme spolu stráviť.

  7. Čo podľa Vás najviac pomáha dobrým vzájomným vzťahom v rodine?

    Myslím si, že najviac pomáha vedomie, že na vzťahoch v rodine treba pracovať. Treba investovať čas a úsilie do spoznávania, ako správne máme fungovať. Zobrať si z vlastných rodín, kde sme prežili detstvo,dobré vzory a ak niečo nebolo celkom správne, hľadať, ako by to malo byť a usilovať sa o to. Veľa sa rozprávať. Vzájomne si darovať to najvzácnejšie, čo máme, svoj čas. Snažiť sa o pokojnú,. veselú atmosféru, aby sa všetci členovia rodiny tešili domov. Veľkým budovateľom rodín je láskavý humor, ktorý nám pomáha nebrať sa občas až tak vážne. Každodenne nás inšpiruje veta, ktorú sme si dali doma na viditeľné miesto:Byť priateľský a láskavý je viac, ako mať pravdu.

  8. Čo najviac škodí rodine?

    To, čo rodinám najviac škodí, voláme ničitelia lásky. Je to egoizmus, sebecké vyžadovanie naplnenia svojich túžob bez ohľadu na túžby manželského partnera, neúctivá komunikácia a presadzovanie si len svojho názoru bez ohľadu na názor druhého. Rodinu ničí neúprimnosť a klamstvo aj v najmenších veciach. Veľmi škodia výbuchy hnevu. Mnohým manželstvám ubližuje nezávislé konanie manželov, keď každý žije svoj samostatný život so svojím účtom, so svojimi priateľmi. Ničiteľmi lásky je často alkohol, nevera, závislosti od hier, drog, pornografie. Lásku ničí aj workoholizmus, bezohľadná honba za peniazmi a málo času pre rodinu. Múdre rady hovoria, že manželia by mali týždenne spolu komunikovať okolo 15 hodín a rodičia s deťmi rovnako.